Tak je to tu. Došmochtila som sa do bodu, kedy sa pýtam v priemere 20x denne „koľko ešte?“ Začínam byť vypálená a tiež solídne napálená. Včera som 25 minút čistého času pozorovala lietajúce chuchvalce za oknom. Úplný vypináčik. Ani jedna myšlienka mi nešla hlavou. Nič. Temnota. Aj napriek tomu to bola udalosť dňa. Lietajúce sračky z topoľov. Wau.
Domáca zostava mi nevadí, ale vadím si sama. A to je prekérka. Vadí mi, že denne stratím dva páry ponožiek. Neviem kde, začnú sa vždy časom objavovať kade tade. Tiež mi vadí, že som nekonečný bordelár, ktorý keď uprace, už nikdy nič nenájde. Som odsúdená na hľadanie. Predtým chlapov a teraz predmetov. A príde mi to niekedy rovnako náročné, lebo nájsť pinzetu v byte, kde je hafo vecí a tri ďalšie záľudné postavičky je niekedy náročnejšie ako zdolať pevnosť Boyard.
No a to nespomínam tú desivú, hermafroditnú postavičku, ktorá sa mi zjavuje v zrkadle. Na to nemám ani slov, len rezignovane pokrútim hlavou a idem ďalej. Ale to je len výsledkom vývoja udalostí. Posledné štádium. Rezignácia. Začalo to frázami ako „uhni, nevidím na seba v zrkadle.“ Neuhla. „Nečum na mňa ty šereda!“ Čumela ďalej. Hrozné. Takto nejako si predstavujem dekadenciu v priamom prenose. Vyzerám ako teenegerská basketbalistka z nejakého družstva. Taká, čo nemá jasno vo vlastnom genderi. Tiež očividne neúspešná a nie veľmi poctivá v tréningoch. Čiže lajdák. To vidno voľným okom. Mám teplákové kraťase, široké biele tričko pána manžela, zauzlené vlasy a nenamaľovanú tvár. Bielu popolavú tvár. Prisahám, že taká biela nebola ani Madonna na vrchole svojej kariéry. Akože keby horelo, s takýmto lookom nemôžem ani vybehnúť na chodbu. Proste divočina. Ešte by mi povedali hasiči, že „héééj, najprv ženy, deti, potom muži, psy, mačky, hlodavce a na konci ide panoptikum, tak čakajte.“
Ale toto ja mám od mala. Nič nové. Už ako malé dievča ma ako inak chlap (môj fotrík) šeredne odrbal a presvedčil ma, že keď sa dám ostrihať na chlapca, tak mi narastú husté, dlhé vlasy. No kto by nechcel mať husté dlhé vlasy??? Ja hej, tak som celé svoje mizerné detstvo pretrpela s krátkymi vlasmi a so zabiehajúcim (neskôr prelepeným) okom a babkovskými brílami. Ja som bola zvyknutá na to čudo v zrkadle, ale svet nie. V tábore ma nechceli pustiť ani do rady kde boli dievčatá, vraj chalani majú ísť do inej rady. Seriózne hrozilo, že budem musieť ukázať svoju mončičinu. Dievčatá sa ma báli, lebo som na nich údajne nezdravo zírala. No bodaj by nie! Veď ja som nevedela ani, aký je to druh. Myslela som, že ja som dievča a oni sú niečo nadpozemské.
Nikto sa nemôže diviť, že mám maximálny dešpekt k mužom, keď prvý chlap, ktorého som stretla vo svojom živote ma kŕmil bulshitmy. Fotrík bláznivý. Najhoršie je, že on tomu verí dodnes. Ale najlepšie je, že ho nikto nepočúva. To, že neskôr, keď som bola staršia sa ma snažil presvedčiť, že „v tme sa robia zlé veci“ a preto mám byť do tmy doma, tak na to som mu už neskočila a bol by zíral, čo všetko dokázala vystrájať jeho dcéra za svetla. Každopádne tie vlasy mu vrátim, keď bude vetchý starec, budem mu osobne robiť fontánku ako majú tie čokle jorkšíre.
Aj tak sú chlapi nekonečne naivní. Vôbec im nepríde divné, že majú vtáka, čo sedí na vajciach celý ich život a nič sa z tých vajec nikdy nevyliahne! Na zaplakanie. To, že som žena, nie je len tak. Hoci ma pomerne dosť sere, že som trápna ľudská rasa a nie nejaká ufonka s nejakými nadprirodzenými schopnosťami, som rada, že som ženského rodu. Keby som ja mala nadprirodzené schopnosti, to by sa tu diali veci. Jojojój, to by teprve bol women’ s world. Ale nie v tom duchu, že samé ženy všade a chlapi len otroci, to nie. Ja nie som feministka ani support lesbiens. Len by boli gentlemani v uliciach, čo sa vedia chovať k ženám. Také tie mačoidné typy by boli zavreté v nejakých kobkách so seberovnými a tam by si pre mňa za mňa mohli porovnávať, kto má menší mozog. Je nad slnko jasnejšie, že keby sa nikdy počas existencie ľudstva nedostali k moci mačoidný jebovia, neboli by vojny, genocídy, znásilňovania, utláčania, šikanovania, zneužívania, manipulovania a osobne si myslím, že ani náboženstvá.
No a to nespomínam tú desivú, hermafroditnú postavičku, ktorá sa mi zjavuje v zrkadle. Na to nemám ani slov, len rezignovane pokrútim hlavou a idem ďalej. Ale to je len výsledkom vývoja udalostí. Posledné štádium. Rezignácia. Začalo to frázami ako „uhni, nevidím na seba v zrkadle.“ Neuhla. „Nečum na mňa ty šereda!“ Čumela ďalej. Hrozné. Takto nejako si predstavujem dekadenciu v priamom prenose. Vyzerám ako teenegerská basketbalistka z nejakého družstva. Taká, čo nemá jasno vo vlastnom genderi. Tiež očividne neúspešná a nie veľmi poctivá v tréningoch. Čiže lajdák. To vidno voľným okom. Mám teplákové kraťase, široké biele tričko pána manžela, zauzlené vlasy a nenamaľovanú tvár. Bielu popolavú tvár. Prisahám, že taká biela nebola ani Madonna na vrchole svojej kariéry. Akože keby horelo, s takýmto lookom nemôžem ani vybehnúť na chodbu. Proste divočina. Ešte by mi povedali hasiči, že „héééj, najprv ženy, deti, potom muži, psy, mačky, hlodavce a na konci ide panoptikum, tak čakajte.“
Ale toto ja mám od mala. Nič nové. Už ako malé dievča ma ako inak chlap (môj fotrík) šeredne odrbal a presvedčil ma, že keď sa dám ostrihať na chlapca, tak mi narastú husté, dlhé vlasy. No kto by nechcel mať husté dlhé vlasy??? Ja hej, tak som celé svoje mizerné detstvo pretrpela s krátkymi vlasmi a so zabiehajúcim (neskôr prelepeným) okom a babkovskými brílami. Ja som bola zvyknutá na to čudo v zrkadle, ale svet nie. V tábore ma nechceli pustiť ani do rady kde boli dievčatá, vraj chalani majú ísť do inej rady. Seriózne hrozilo, že budem musieť ukázať svoju mončičinu. Dievčatá sa ma báli, lebo som na nich údajne nezdravo zírala. No bodaj by nie! Veď ja som nevedela ani, aký je to druh. Myslela som, že ja som dievča a oni sú niečo nadpozemské.
Nikto sa nemôže diviť, že mám maximálny dešpekt k mužom, keď prvý chlap, ktorého som stretla vo svojom živote ma kŕmil bulshitmy. Fotrík bláznivý. Najhoršie je, že on tomu verí dodnes. Ale najlepšie je, že ho nikto nepočúva. To, že neskôr, keď som bola staršia sa ma snažil presvedčiť, že „v tme sa robia zlé veci“ a preto mám byť do tmy doma, tak na to som mu už neskočila a bol by zíral, čo všetko dokázala vystrájať jeho dcéra za svetla. Každopádne tie vlasy mu vrátim, keď bude vetchý starec, budem mu osobne robiť fontánku ako majú tie čokle jorkšíre.
Aj tak sú chlapi nekonečne naivní. Vôbec im nepríde divné, že majú vtáka, čo sedí na vajciach celý ich život a nič sa z tých vajec nikdy nevyliahne! Na zaplakanie. To, že som žena, nie je len tak. Hoci ma pomerne dosť sere, že som trápna ľudská rasa a nie nejaká ufonka s nejakými nadprirodzenými schopnosťami, som rada, že som ženského rodu. Keby som ja mala nadprirodzené schopnosti, to by sa tu diali veci. Jojojój, to by teprve bol women’ s world. Ale nie v tom duchu, že samé ženy všade a chlapi len otroci, to nie. Ja nie som feministka ani support lesbiens. Len by boli gentlemani v uliciach, čo sa vedia chovať k ženám. Také tie mačoidné typy by boli zavreté v nejakých kobkách so seberovnými a tam by si pre mňa za mňa mohli porovnávať, kto má menší mozog. Je nad slnko jasnejšie, že keby sa nikdy počas existencie ľudstva nedostali k moci mačoidný jebovia, neboli by vojny, genocídy, znásilňovania, utláčania, šikanovania, zneužívania, manipulovania a osobne si myslím, že ani náboženstvá.
Nikdy som si nezakladala nejako príliš na vzhľade. Raz mi jeden cudzí človiečik, už si ani nepamätám ako sa volal, nepriamo pomohol. Bol to kamoš môjho vtedajšieho frajera a povedal mu „to je tá Hanna?“ Myslím si, že to bolo najrozumnejšie čo som dovtedy počula od chlapa. On mi otvoril oči a ja som vďaka poznámke cudzieho panáčika precitla. Krása je relatívna a hlavne, že je to kurevsky málo. Fantastické poznanie. Osvietenie. Začala som sa viac rozvíjať interne a budovať svoju osobnosť a vedomosti. Ale chcelo to roky rokúce. Tiež nie som génius.
Určite som však bola najsebavedomejšia singel po-tridsiatnička v okrese. Nebála som sa byť sama sebou a dosť ma nezaujímalo, čo na to zbytok sveta. Nikdy by ma nenapadlo, že moja individualita bude slovenských junákov iritovať do nepríčetnosti. Ešte sa divili, keď som im ja dobrá duša, dávala rady ptáka Loskutáka typu „to, že ti mamička povie, že si úžasný, neznamená, že si úžasný.“ Totálne sa zavzdušňovali. Neviem to už povedať jednoduchšie. A možno viem, ale neviem ako by sa tvárili, keby som povedala „si kokot, nebuď kokot.“ Mohli to premeniť na zlato, ale kdežebyyy. Nič. Vôbec ma to neprekvapilo. Veď čo iné som mala čakať od chlapov, ktorí veria, že sú páni tvorstva, aj keď jediné čo doposiaľ svojpomocne vytvorili, bol fľak na ich vlastnej plachte? A potom im dáš len nevinnú otázku, že „vieš o tom, že ťa húfne opúšťajú vlastné folikuly?“ a oni sa zložia jak domček s karát a zadúšajú sa revom. Nechutné.
Určite som však bola najsebavedomejšia singel po-tridsiatnička v okrese. Nebála som sa byť sama sebou a dosť ma nezaujímalo, čo na to zbytok sveta. Nikdy by ma nenapadlo, že moja individualita bude slovenských junákov iritovať do nepríčetnosti. Ešte sa divili, keď som im ja dobrá duša, dávala rady ptáka Loskutáka typu „to, že ti mamička povie, že si úžasný, neznamená, že si úžasný.“ Totálne sa zavzdušňovali. Neviem to už povedať jednoduchšie. A možno viem, ale neviem ako by sa tvárili, keby som povedala „si kokot, nebuď kokot.“ Mohli to premeniť na zlato, ale kdežebyyy. Nič. Vôbec ma to neprekvapilo. Veď čo iné som mala čakať od chlapov, ktorí veria, že sú páni tvorstva, aj keď jediné čo doposiaľ svojpomocne vytvorili, bol fľak na ich vlastnej plachte? A potom im dáš len nevinnú otázku, že „vieš o tom, že ťa húfne opúšťajú vlastné folikuly?“ a oni sa zložia jak domček s karát a zadúšajú sa revom. Nechutné.
Neznášam takých tých pudových ľudí, čo si nemôžu pomôcť a vyliezajú na každého, kto sa im páči, len preto, že sa im páči. Vždy som si zakladala na tom, že je na mne kurva vidno, že nie som kurva, ale kurva tvrdý oriešok. Na mňa hamtať paprčami nemohli chalani ani keď som mala dvadsať a tak tobôž nie, keď som mala tridsať. A ja som tak isto nechcela nejaký ochytaný rožok. No fuj kikiris. No ale nájdi neochytaný rožok v Bratislave po tridsiatke! Takmer bez šance. Ešte keď si myslí chlap, že je sexy to je fiasko. Vysoko nevhodné. Jeden si myslel, že má sexy riť. Vkuse mi o tom hovoril, až som sa ho musela opýtať „počuj, a si ty kentaur? Lebo to je jediná pekná riť v mužskom prevedení.“ Sorry, ale mňa fakt neberú výfuky druhých ľudí. Krista, veď z tade padajú hovná. On si chudák asi myslel, že si vďaka jeho kyprej riti nevšimnem začínajúcu folikulárnu handikapovanosť. Pravda je taká, že ja neriešim vzhľad druhého človeka, pokiaľ ma nenasere. Ale keď ma nasere, nevidím nič, len defekty. Inak plešatý chlap s veľkou riťou je podobné fiasko ako tučica s malou kabelkou. Čo je to za nápad? Je dôležité si vybrať k defektu vhodný komponent. Ja napríklad nosím roky rokúce umelé mihalnice, ale také, že by sa ich hanbila dať aj Rihanna do klipu, lebo by tvrdila, že to už je moc. Tak tie ja nosím na bežný deň. Prečo? No lebo ľudia pozerajú, že kokos tá má aké veľké mihalnice a môj nosisko sa zatiaľ nenápadne prepašuje na mojej tvári ďalej. Tak sa to robí. Každý má nejaký defekt a to tiež robí ľudí ľuďmi. Mám rada nedokonalosti. Na druhých. Hahaha.
Myšlienku, že ľudstvo prejde zázračnou transformáciou po tejto pandémii, považujem za hlúposť v štýle fotrovho bullshitu o hustých vlasoch. Keby sa vlasy nedali kúpiť, tak husté vlasy nemám do dnes deň. Asi tak. Myslím si, že keď bol niekto piča človek pred pandémiou, ostáva ipso facto rovnaký piča človek aj po nej. Pointou je, pokiaľ možno, nebyť piča človekom nikdy. Toľko k téme.
H.