#09 Čo je veľa, nie je dosť.
S pánom manželom sme na seba ešte viac naviazaní ako za normálnych okolností. Aj predtým sme po večeroch pozerali naše seriály a hodiny sme sa rozprávali, ale teraz je to ešte intenzívnejšie. Mám dojem, že máme zladené aj vyprázdňovanie, keď idem ja, už je tam on. Klopem na dvere wécka a vždy sa ozve tá istá odpoveď „platí to čo pri koronavíruse, keď nemusíš, nechoď!“ Desné. Ale ja aj tak vždy idem, otestovať či som nestratila čuch, keď už je to jeden zo symptómov korošky. Fuj! Neviem či sa mám tešiť alebo plakať, ale som mimo obliga. Zatiaľ.
Minule mi pán manžel opisoval, ako som mu zmenila život a aký je šťastný. Ó moja obľúbená témička. Tak som mu dávala otázky a podotázky, aby som si hovela v tom pocite, že „teď královnou sem jáááá.“ No lenže šetrením sa zistilo, že dôvodom, prečo velebil moje meno je fakt, že som mu ukázala vlhčený toaletný papier!!! Dovtedy žil v dobe temna a drhol si prdel obyčajným kotúčakom. Pán manžel vlhčený toaletný papier považuje za druhý najdôležitejší vynález ľudstva, po internete. Každopádne som nebola spokojná s jeho skúpim vyjadrením obdivu na moju osobu. Slabota. Ja som sa chcela teteliť vo svojej dokonalosti ako každá slušná, múdra a zodpovedná žena zavretá v karanténe. Normálne som sa urazila. Tak tajne. Sama pre seba. Načo okolo toho rozprávať, chce to čin. Nejakú rafinovanú pomstičku.
Tak som ho pozvala na rande. Do obývačky. Musel sa vyštafírovať a ja tiež. Konečne som sa namaľovala, vyobliekala a navoňačkúvala. Musím sa priznať, že namaľovať sa po mesiaci bola pre mňa väčšia komplikácia ako rozbaliť zásielku od kuriéra v dnešných časoch. S finálnym make upom by som zapadla skôr medzi drag queen než do vlastnej obývačky, ale čo je veľa, nie je dosť. Všetko doma som vypimpovala. Pripravila som sviečky, Prosseco, stejky s opekanými zemiačkami na masle. No jedna báseň. Normálne som to jedlo našla už uvarené na internete! Parádička. Som nevedela, že takto ľahko sa dá diétne navariť. Tak som to vytlačila, vystrihla a položila na tanier. Úplne som bola nadšená. Pán manžel nebol. Pozeral na ten papier a potom na mňa a nechápal. Tak dostal odo mňa elegantné usmernenie, že jedlo a očividne aj komplimenty sa preceňujú. Beng! Tam máš! Bola som spokojná. Aj môj pán manžel je predsa len chlap. Aj keď tak trocha jednorožec, ale chlap. Takže jemu netreba rozprávať, že mal si urobiť to alebo ono, to určite zabudne. Keď mu ale niečo ukážem cez pocit a ešte spojený s jednom, to si zapamätá každý chlap. Aj tak sa mi ho potom voľajako uľútostilo a natrela som dva chleby s bôčikovou paštekou. Taká som ja súcitná a spravodlivá žena. Následne sme vytrúbili fľašu Prosecca a hneď bola hudba, tanec, klobása. Dobrý večer.
Tak som ho pozvala na rande. Do obývačky. Musel sa vyštafírovať a ja tiež. Konečne som sa namaľovala, vyobliekala a navoňačkúvala. Musím sa priznať, že namaľovať sa po mesiaci bola pre mňa väčšia komplikácia ako rozbaliť zásielku od kuriéra v dnešných časoch. S finálnym make upom by som zapadla skôr medzi drag queen než do vlastnej obývačky, ale čo je veľa, nie je dosť. Všetko doma som vypimpovala. Pripravila som sviečky, Prosseco, stejky s opekanými zemiačkami na masle. No jedna báseň. Normálne som to jedlo našla už uvarené na internete! Parádička. Som nevedela, že takto ľahko sa dá diétne navariť. Tak som to vytlačila, vystrihla a položila na tanier. Úplne som bola nadšená. Pán manžel nebol. Pozeral na ten papier a potom na mňa a nechápal. Tak dostal odo mňa elegantné usmernenie, že jedlo a očividne aj komplimenty sa preceňujú. Beng! Tam máš! Bola som spokojná. Aj môj pán manžel je predsa len chlap. Aj keď tak trocha jednorožec, ale chlap. Takže jemu netreba rozprávať, že mal si urobiť to alebo ono, to určite zabudne. Keď mu ale niečo ukážem cez pocit a ešte spojený s jednom, to si zapamätá každý chlap. Aj tak sa mi ho potom voľajako uľútostilo a natrela som dva chleby s bôčikovou paštekou. Taká som ja súcitná a spravodlivá žena. Následne sme vytrúbili fľašu Prosecca a hneď bola hudba, tanec, klobása. Dobrý večer.
Dnes som sa rozhodla prekonať svoj strach. Spomenula som si na svoju cool babku, čo sa postavila pred tank pri znárodňovaní jej poľa. Totálna super woman. Komunisti ju zbalili a odviezli preč, jej päť detí, včetne môjho fotra ju oplakávali. No babka o päť dní prišla domov s plnými taškami vecí z NDR a papiermi, že im pole nevezmú. To bola pani! Ja som určite po nej. Aj ja nosím plné tašky z Rakúska! Tak predsa ja, krev její krve, nemôžem byť kakóza pokakóza! Úplne som sa vyhecovala a rozhodla som sa byť čo k čomu a vytrepať sa na tú zasranú váhu. Pokoriť môjho úhlavného nepriateľa v kategórii záludný neživý predmet. Povyzliekala som sa do naha, veď každé deko sa počíta. Nepotrebujem skolabovať kvôli ťažkým gaťkám. To teda nie! Pamätám si, ako mi hovorila tučná Luca, že keď sa vážila na elektrickej váhe, vyhodilo jej to kód E7. Tak išla odpoveď hľadať do manuálu. A našla. E7 – PROSÍM, NEVSTUPUJTE V SKUPINÁCH NA VÁHU. Strašne som sa tomu vtedy smiala, teraz mi je do plaču. Tak stojím oblečená len vo vlastnej koži na chodbe. Spínam ruky a modlím sa ku skutočným ikonám. „Gianni Versace, Karl Lagerfeld prosím Vás stojte pri mne, nech sa nezačína číslo na váhe 6tkou. Amen!“ Keď som to už zopakovala dostatočne veľa krát a nohy som už mala studené z podlahy, vyskočila som na tú sviňu. Číselká blikotali jak stroboskop v CKMke. Nemalo to konca. 57,4! YES! Pol kila hore za mesiac. Mesiac s marína keksami, kosteleckým uherákom, bánoveckou nátierkou a slatinským chlebom. Solídne. Úplne zo mňa opadol stres. Ďakujem Vám chlapci zlatí, som vedela, že v ťažkých časoch sa dá spoľahnúť len na homosexuálne módne ikony!
Kokos ale strašne zlatá je váha. Tá si zaslúži nejaké významnejšie miesto ako tam niekde byť zahrabaná v kúpeľni. A čože som sa jej tak bála, veď je celkom fajn. Aj spoločnú reč sme našli, aj ženského rodu je, tak hádam sa z nej časom nevykľube voľajaká kokotka. Jak z tučnej Luci. No bolo mi fantasticky. Presne viem ako sa každý deň cíti Verešová. Vpálila som do šatníka a nevedela som čo si obliecť skôr. Nakoniec som si opäť potvrdilo, že čo je veľa, nie je dosť a rozjarená som zasadla k počítaču. S náladičkou jak hrom som si na oslavu svojho vlastného bytia objednala kopu hábov a doplnkov hodných mojej súčasnej váhy a ako inak v mene mojich ikon. Zrazu z pracovne prišiel pán manžel, mával na mňa mobilom a pýtal sa ma, či som si objednala živého poníka, že mu prišla správy z banky. Vtipkár. Našťastie mu nemusím vysvetľovať základné veci a spomínať, koľko sĺz, snahy, úmornej titernej práce a potu si musel môj libling Gianni Versace vytrpieť, aby obohatil svojou genialitou svet. To dobre vie. Tak som svojmu dobrému, chápavému a mimoriadne štedrému pánovi manželovi vyrozprávala, koľko som navážila a ako to prebiehalo. Len ticho počúval. Po dramatickej pauze a teatrálnom odhodení vlastných šiat mu hovorím „a takto milý môj, vyzerá 57,4 kilogramov čistej dokonalosti.“ No úplná Drama Queen. Keď som skončila svoj kabaretný výstup, pán manžel sa ma spýtal s potuterným úsmevom: „Na tej váhe v kúpeľni si sa vážila? Lebo tá ukazuje bludy. Nie je nakalibrovaná.“ No mne sa srdce zastavilo, pred očami belmo. Končím. Auf Wiedersehen. Došli mi slová. Do očú sa mi tisli slzy. To ako mám zo sebou teraz žiť, keď som už medzičasom zjedla polovičku Milky? Pozbierala som si šaty z podlahy, obliekla si ich a posadila sa na koberec. Pred očami sa mi premietal život. Najprv ten super S-kový život. Krása. Potom ten L-kový život. Neviem koľko to celé trvalo, ale v mojej hlave som si ho odžila až do konca. A potom pán manžel absolútne spokojný s celkovým vývojom utrúsil, že nech nekolabujem, veď predsa každý vie, že váha a jedlo sa preceňujú. Aha, tak to bolo za ten papierový stejk. Môj pomstichtivý pán manžel si na mňa vymyslel pokazenú váhu. Ja neviem, kde na to chodí. Každopádne som rada, že váha je v poriadku. Čísla sú reálne. Dobre. Ale už sa mi nevrátil ten bohyňovský pocit, už sa cítim zase obyčajne. Už mám iné starosti, než sa zaoberať svojou nadpozemskou dokonalosťou. Haha.
Kokos ale strašne zlatá je váha. Tá si zaslúži nejaké významnejšie miesto ako tam niekde byť zahrabaná v kúpeľni. A čože som sa jej tak bála, veď je celkom fajn. Aj spoločnú reč sme našli, aj ženského rodu je, tak hádam sa z nej časom nevykľube voľajaká kokotka. Jak z tučnej Luci. No bolo mi fantasticky. Presne viem ako sa každý deň cíti Verešová. Vpálila som do šatníka a nevedela som čo si obliecť skôr. Nakoniec som si opäť potvrdilo, že čo je veľa, nie je dosť a rozjarená som zasadla k počítaču. S náladičkou jak hrom som si na oslavu svojho vlastného bytia objednala kopu hábov a doplnkov hodných mojej súčasnej váhy a ako inak v mene mojich ikon. Zrazu z pracovne prišiel pán manžel, mával na mňa mobilom a pýtal sa ma, či som si objednala živého poníka, že mu prišla správy z banky. Vtipkár. Našťastie mu nemusím vysvetľovať základné veci a spomínať, koľko sĺz, snahy, úmornej titernej práce a potu si musel môj libling Gianni Versace vytrpieť, aby obohatil svojou genialitou svet. To dobre vie. Tak som svojmu dobrému, chápavému a mimoriadne štedrému pánovi manželovi vyrozprávala, koľko som navážila a ako to prebiehalo. Len ticho počúval. Po dramatickej pauze a teatrálnom odhodení vlastných šiat mu hovorím „a takto milý môj, vyzerá 57,4 kilogramov čistej dokonalosti.“ No úplná Drama Queen. Keď som skončila svoj kabaretný výstup, pán manžel sa ma spýtal s potuterným úsmevom: „Na tej váhe v kúpeľni si sa vážila? Lebo tá ukazuje bludy. Nie je nakalibrovaná.“ No mne sa srdce zastavilo, pred očami belmo. Končím. Auf Wiedersehen. Došli mi slová. Do očú sa mi tisli slzy. To ako mám zo sebou teraz žiť, keď som už medzičasom zjedla polovičku Milky? Pozbierala som si šaty z podlahy, obliekla si ich a posadila sa na koberec. Pred očami sa mi premietal život. Najprv ten super S-kový život. Krása. Potom ten L-kový život. Neviem koľko to celé trvalo, ale v mojej hlave som si ho odžila až do konca. A potom pán manžel absolútne spokojný s celkovým vývojom utrúsil, že nech nekolabujem, veď predsa každý vie, že váha a jedlo sa preceňujú. Aha, tak to bolo za ten papierový stejk. Môj pomstichtivý pán manžel si na mňa vymyslel pokazenú váhu. Ja neviem, kde na to chodí. Každopádne som rada, že váha je v poriadku. Čísla sú reálne. Dobre. Ale už sa mi nevrátil ten bohyňovský pocit, už sa cítim zase obyčajne. Už mám iné starosti, než sa zaoberať svojou nadpozemskou dokonalosťou. Haha.
Zistila som, že deti sú naozaj ako špongia. Potrebujem akútne naučiť svojho syna slovo Chanel, lebo COCO už hovorí. Aj by som sa pýtala na modrom koňovi, ale považujem ten portál za sektárko amatérsky zhluk nekonečných COCOtín. Tak trocha tuším, kde to ten chlapec počul, ale ja nemôžem za to, že v správach je v poslednej dobe pomerne veľká fluktulácia COCOtov. Takže teraz potrebujem do dieťaťa natlačiť slová ako Chanel, Dior a Prada, aby to bolo vieruhodné. Ja osobne som vždy hovorila, že keď ja budem mať dieťa a bude po mne, tak príde prvýkrát do škôlky a medzi dverami zahlási „čo je to tu kurva za bordel?“ Pán manžel sa však s tým nejako nestotožňuje. Povedal, že keď bude chlapeček nadávať, dá mu na krk tabuľku, kde bude napísané „nadávam sťa moja mať.“ Som ho vysmiala. Kto by veril, že ja, pôvabná excetrická Fantagíro, takto mrzko rozpráva? Nikto. Teda až kým by som neotvorila ústa. Každopádne mám čo robiť. Tak mi napadlo, že by sa to lepšie naučil keby mal mnemotechnické pomôcky. Potrebujem nutne Chanel, Dior a Pradu. Bez toho to nepôjde! Tak nakoniec mi tí blbečkovia zo správ obohatia šatník. To je geniálne. Utekala som to odprezentovať pánovi manželovi. Nech pustí chlpa a investuje do mnemotechnických pomôcok. No povedal mi, že mám chlapca naučiť NUT. „Čo?“ nechápavo sa pýtam. „Veď keď vie už COCO tak ešte NUT a je to COCONUT! A pridaj ešte APPLE a bude King of pieskovisko. Mnemotechnické pomôcky prinesie ujec z Tesca.“ Ach jaj. Už zrazu celkom jasne vidím významnú chybu aj na múdrom mužovi…xoxo
H.