Jízlivé počteníčko
Dnes je to presne mesiac, čo sme výlučne doma. Som divná. Definitívne. Nikto mi nelezie na nervy, nenudím sa a mám pocit, že náš byť je nejaký zbytočne spuchnuto veľký.
A cítim silné spojenie s Ervinom. S králikom. Je to zhruba šesť rokov, čo sa mi natlačil do života. V chovprodukte mi osoba tvrdila, že je to samička, bol to taký špeciálny kúsok zo Španielska s papiermi a cestovateľským pasom. Pýtam sa, kto by kam cestoval s bobkodromom? Ja som tých šesť rokov cestovala výhradne a cielene bez a od neho. Do troch týždňov od kúpi som ho mohla vrátiť a on celý ten čas hral samičku. Blikal na mňa tými dlhokánskymi mihalnicami, zaliečal sa a vytrvalo nosil ružovú mašľu. Pes falešný. Začal štvrtý týždeň, keď ma vydesil na smrť. Našla som mu na bruchu obrovský nádor. Hneď som s ním letela k zverošovi cez všetky červené v Bratislave. A čo jako? Išlo o život! Zveroš králika vyšetril a skonštatoval, že sa nejedná o nádor, ale o vajce. Ďalší diletant! To je snáď sen! Hovorím mu „Ehm, no neviem ako vám to mám povedať pán doktor, ale králiky vajcia neznášajú. To len v Amerike ich akože skrývajú, ale to enem jako.“ Doktor sa zadúšal smiechom a povedal mi, že ona je on. Úplne chápem Bohuša, ako sa musel cítiť, keď zistil, že jeho tata není jeho tata. Šok a hlboké sklamanie. Ďalší chlap. Človek chce mať doma babinec a vajco z toho. Takýmto podvodným spôsobom sa mi vychcaný králik, nakvartíroval do baráku. Vrátiť sa ho už nedalo, tak je tu. Zápasí o teritórium. Šesť rokov. Všade ho je veľa. Šesť rokov. Robí čo nemá. Šesť rokov. No proste nič nové, štandardný chlap. Vkuse zháňa jedlo a musí byť pod dohľadom. To som si fakt pomohla. Za ten mesiac čo som doma v karanténe, máme svoje rituály a vidím na ňom, že má potenciál. Máme niečo spoločné. Aj on žere módu, len on doslova. Špecializuje sa na hrubé módne časopisy a predmety značky Moschino. Tiež dokáže solídne pohŕdavo zazerať, ide si svoje a vždy si zachová svoje dekórum. Má štýl. Uznávam ho. On je proste úžasný.
Čo ma privádza k myšlienke, že v zásade najväčšie škody v živote ženy dokážu spôsobiť muži, ktorí sú zdanlivo úžasní. Takých sú kvantá. Ale veľa sa pomerne skoro odhalí. Aj mne sa to pár krát stalo. Ja som mestské dievča. Je na mne voľným okom vidno, že Mariahilferstrasse ÁNO, túra NIE. Sushi VŽDY, tlačenka NIKDY. Vidno tiež, že navštevujem skôr stránky ako Farfetch.com a nie kamnavýlet.sk. A že moja predstava o výlete je, že sa vyveziem autom najbližšie k cieľu ako sa dá, cvaknem fotku, nikde ju ani neuverejním, lebo mi to príde predvídateľná nuda a idem späť do civilizácie. Môžem sa však popýšiť, že som nikdy nemala kliešťa. Ha! Aby som sa zase nevykreslila ešte horšie ako to v skutočnosti je, musím uviesť na pravú mieru, že som chodila pomerne často na túry (až do karantény), aspoň raz za mesiac, ale vždy len po Pandorfe. Tomu ja hovorím dobre mierených 15tisíc krokov.
A cítim silné spojenie s Ervinom. S králikom. Je to zhruba šesť rokov, čo sa mi natlačil do života. V chovprodukte mi osoba tvrdila, že je to samička, bol to taký špeciálny kúsok zo Španielska s papiermi a cestovateľským pasom. Pýtam sa, kto by kam cestoval s bobkodromom? Ja som tých šesť rokov cestovala výhradne a cielene bez a od neho. Do troch týždňov od kúpi som ho mohla vrátiť a on celý ten čas hral samičku. Blikal na mňa tými dlhokánskymi mihalnicami, zaliečal sa a vytrvalo nosil ružovú mašľu. Pes falešný. Začal štvrtý týždeň, keď ma vydesil na smrť. Našla som mu na bruchu obrovský nádor. Hneď som s ním letela k zverošovi cez všetky červené v Bratislave. A čo jako? Išlo o život! Zveroš králika vyšetril a skonštatoval, že sa nejedná o nádor, ale o vajce. Ďalší diletant! To je snáď sen! Hovorím mu „Ehm, no neviem ako vám to mám povedať pán doktor, ale králiky vajcia neznášajú. To len v Amerike ich akože skrývajú, ale to enem jako.“ Doktor sa zadúšal smiechom a povedal mi, že ona je on. Úplne chápem Bohuša, ako sa musel cítiť, keď zistil, že jeho tata není jeho tata. Šok a hlboké sklamanie. Ďalší chlap. Človek chce mať doma babinec a vajco z toho. Takýmto podvodným spôsobom sa mi vychcaný králik, nakvartíroval do baráku. Vrátiť sa ho už nedalo, tak je tu. Zápasí o teritórium. Šesť rokov. Všade ho je veľa. Šesť rokov. Robí čo nemá. Šesť rokov. No proste nič nové, štandardný chlap. Vkuse zháňa jedlo a musí byť pod dohľadom. To som si fakt pomohla. Za ten mesiac čo som doma v karanténe, máme svoje rituály a vidím na ňom, že má potenciál. Máme niečo spoločné. Aj on žere módu, len on doslova. Špecializuje sa na hrubé módne časopisy a predmety značky Moschino. Tiež dokáže solídne pohŕdavo zazerať, ide si svoje a vždy si zachová svoje dekórum. Má štýl. Uznávam ho. On je proste úžasný.
Čo ma privádza k myšlienke, že v zásade najväčšie škody v živote ženy dokážu spôsobiť muži, ktorí sú zdanlivo úžasní. Takých sú kvantá. Ale veľa sa pomerne skoro odhalí. Aj mne sa to pár krát stalo. Ja som mestské dievča. Je na mne voľným okom vidno, že Mariahilferstrasse ÁNO, túra NIE. Sushi VŽDY, tlačenka NIKDY. Vidno tiež, že navštevujem skôr stránky ako Farfetch.com a nie kamnavýlet.sk. A že moja predstava o výlete je, že sa vyveziem autom najbližšie k cieľu ako sa dá, cvaknem fotku, nikde ju ani neuverejním, lebo mi to príde predvídateľná nuda a idem späť do civilizácie. Môžem sa však popýšiť, že som nikdy nemala kliešťa. Ha! Aby som sa zase nevykreslila ešte horšie ako to v skutočnosti je, musím uviesť na pravú mieru, že som chodila pomerne často na túry (až do karantény), aspoň raz za mesiac, ale vždy len po Pandorfe. Tomu ja hovorím dobre mierených 15tisíc krokov.
No a potom niekto ako ja, stretne kotlikára. Teda na rande som šla s chalanom, s ktorého sa vyklubal kotlikár. Akože človiečik zdanlivo fajn, až dokým sa nezistili masívne vady jeho charakteru v podobe záľub. Vrhanie nožov, kotlikárčenie, posedovanie pri ohníku, chodenie po túrach, stanovanie, splavovanie, chytanie rýb, popíjanie pivka a statické nosenie funkčných outfitov. No to mi ho vyndej! To som nevedela, že niečo takého vôbec existuje. Masívna koncentrácia aktivít nezlučiteľných s mojou osobou. Totálna čunder country šou. Vydesilo ma to na smrť a to sme sa o tom len rozprávali. Len zase vďaka mojej fantázii som to vo svojom interiéri videla pred očami ako film. Stojím v drahých krikľavých háboch uprostred lesa, oči na stopkách, v jednej ruke repelent a v druhej ruke kaser. Bojím sa pohnúť, lebo by som sa mohla celkom slušne zadrbať v tom špinavom lese. Určite by som chytila alergický záchvat kýchania, doštípali by ma komáre, sadali by na mňa mušky a možno by som schytala aj kliešťa a pri mojom šťastí hneď s bonusom v podobe kliešťovej encefalitídy alebo boreliózy. Možno by som videla aj to, na čo nie som psychicky pripravená a čo by ma mohlo stáť život. Hada. A to ja nediskriminujem žiadny druh, ale všetkých ich nenávidím rovnako. Ja vidieť hada prežije len jeden z nás a ja to nebudem. Ja sa nebojím takých tých štandardných vecí, že by ma hryzol a umrem, to ma vôbec nezaujíma. Reálne by ma zabila aj užovka, ja ju zbadám a je po mne. Takže je jasné, že nejaký kotlikár nebol pre mňa prijateľný. Přes to vlak nejede. Pre kráľovnú bielych tenisiek, ktorej cieľom je biele tenisky si nezadrbať, určite nie. Ja by som neprežila noc v stane a jeho by odpravili víkendové nákupy vo Viedni. Krásna a dokonalá absolútna nezhoda dvoch ľudí. Ale zase sa mu musí nechať a to mu slúži ku cti, že sa mu podarilo to, čo sa nepodarilo žiadnemu môjmu telocvikárovi. Donútil ma utekať. Späť do môjho krásne plytkého a hlavne čistého života. Kam patrím. Ako nech sa na mňa nikto nehnevá, ja chcem mať pri žití svojho života istotu. A to si konkrétne predstavujem tak, že chcem vedieť, že URČITE príde do predaja nová kolekcia mojich značiek a nie, že MOŽNO nestúpim na užovku alebo inú pofidérnu háveď operujúcu v lese. Toľko o zdanlivo úžasných chlapoch.
Včera sme volali svokre. Veselá to pani, čo razí teóriu, že sociálne kontakty sa preceňujú. Veľmi múdra žena. Voláme ju babka z Ameriky, lebo býva v Bratislave, ale vidíme sa raz za rok a väčšinou si voláme. Domnievam sa, že ostatné svokry sa majú od nej čo učiť. Som s ňou spokojná. Nevyzvedá, nestará sa, neradí a hlavne neovláda svojho syna. V minulosti som toľko šťastia na potencionálne svokry nemala, tak to teraz viem oceniť. Popravde som mala dočinenia s dvoma solídne besnými svokrami. Keby aspoň tí ich synovia stáli za to, ale Kotleba by na to hneď povedal svoje legendárne „veru nie!“
Jedna skoro svokra bola tučica, ktorá si odmietala pripustiť vlastnú konfekčnú veľkosť a zásadne nevychádzala z domu bez toho, aby si nenainštalovala dokonale falošný úsmev. Druhá, bola šľachovitá, znudená, surová teta, ktorej výbuchy hnevu by sa vynímali na chodbách Pinelovej nemocnice v Pezinku. Aj ich prístup ku mne, ako potencionálnej neveste bol odlišný. Na prvý pohľad som sa im pozdávala, lebo si vedeli veľmi dobre spočítať moje hmotné statky, no moja individualita, priamosť a imunita voči akejkoľvek manipulácii už bola veľké sústo aj na ne. Dievočky staré. Tučica razila cestu bezdôvodne rozjarených žoviálnych gest a „dobre“ mierených rád, len aby jej nič neuniklo. Tá by mi prekutrala aj peňaženku, keby som sa jej na chvíľu otočila chrbtom. Nepochodila. Šľachovitá skoro svokra ma zase pri každej príležitosti sledovala ako žralok menštruujúcu surfistku. Úsmev a milé slovo si zrejme šetrila na špeciálne príležitosti, ktoré sme spolu „žiaľ“ nezažili. 38 ročný, s kazmi opradený plačko Petrík je výsledok jej absolútneho zlyhania. Celá jej titerná práca, vyšla na zmar. Je však zrejmé, že bude navždy jediná žena v jeho živote. Taktiež je zrejmé, že nielen corona, ale aj taká mamička, vie chlapa pekne dodrbať. Nezvratne a od základov. A to sú prosím pekne FAKTY.
Jedna skoro svokra bola tučica, ktorá si odmietala pripustiť vlastnú konfekčnú veľkosť a zásadne nevychádzala z domu bez toho, aby si nenainštalovala dokonale falošný úsmev. Druhá, bola šľachovitá, znudená, surová teta, ktorej výbuchy hnevu by sa vynímali na chodbách Pinelovej nemocnice v Pezinku. Aj ich prístup ku mne, ako potencionálnej neveste bol odlišný. Na prvý pohľad som sa im pozdávala, lebo si vedeli veľmi dobre spočítať moje hmotné statky, no moja individualita, priamosť a imunita voči akejkoľvek manipulácii už bola veľké sústo aj na ne. Dievočky staré. Tučica razila cestu bezdôvodne rozjarených žoviálnych gest a „dobre“ mierených rád, len aby jej nič neuniklo. Tá by mi prekutrala aj peňaženku, keby som sa jej na chvíľu otočila chrbtom. Nepochodila. Šľachovitá skoro svokra ma zase pri každej príležitosti sledovala ako žralok menštruujúcu surfistku. Úsmev a milé slovo si zrejme šetrila na špeciálne príležitosti, ktoré sme spolu „žiaľ“ nezažili. 38 ročný, s kazmi opradený plačko Petrík je výsledok jej absolútneho zlyhania. Celá jej titerná práca, vyšla na zmar. Je však zrejmé, že bude navždy jediná žena v jeho živote. Taktiež je zrejmé, že nielen corona, ale aj taká mamička, vie chlapa pekne dodrbať. Nezvratne a od základov. A to sú prosím pekne FAKTY.
Pac a pusu, H.