Modrý kód, podprska a čokopekan
Keď som pred piatimi dňami ráno otvorila oči, hneď som vedela, že niečo sa posralo. A ako inak, mala som pravdu. Nemohla som sa hnúť. No prúser jak hovado. Pán manžel si pekne spal asi 30 centimetrov od mojej tváre. Úplný kojko spokojko. Bolo treba ho zobudiť, lebo to je jeho povinnosť ma zachraňovať. Som sa jasne na to tázala pani čo nás oddávala! Tak som začala hovoriť meno pána manžela. A on nič. Inak aké zlé keď nereaguje na vlastné meno. Možno je nejaký sobášny podvodník! To ešte prešetrím dodatočne. Potom som na neho robila kadejaké citoslovcia. Zase nič. A nakoniec som sa nadýchla a fúkla som mu plnou silou ranný dych do tváre. A hneď bol hore panáčik. Hovorím mu „modrý kód, modrý kód.“ Nechápe. Ja neviem pre koho to ja vymýšľam. Modrý kód je predsa nejaký problém, červený kód je paseka a zelený kód používam keď nás niekto chce volať na túru alebo na nejaké športové aktivity, čo my nedávame. Vlastne k športu nemáme ani čo povedať. No tak teda opakujem dokola „modrý kód, modrý kód.“ Nič. Tak začnem normálne hovoriť skutkovú podstatu veci a hezky vod podlahy. Po dvoch minútach, kedy som sa už začala dostávať k tomu, že zrejme ma seklo alebo kí ďas to už pán manžel, inak prototyp slušného, decentného človeka nezvládol a hučal na mňa „kurva Hanna, nevieš povedať normálne, že ťa seklo?!“ „Grobian jeden“ mumlem si popod nos, kým ma on dáva do sedu, „hanba ti, takto kriakať na chorú ženu“ idem si ďalej svoje. „To máš za to, že vkuse prskáš jed ako hadica“ povedal pán manžel a náramne sa na tom zabával. Aj by som sa smiala, ale bolelo ma aj zazeranie. Medzi dverami som sa ešte otočila, celá jak Fantomas a povedala som mu len tak ledabolo „prídem ti povedať, keď pôjdem kakošiť, aby si mi potom utrel čokopekan.“ Smiech ho prešiel. Tam máš miláčik! Ha! Mimochodom prdku si utieram sama celých päť dní a mienim v tom pokračovať.
Aj tak mám na neho zrejme zlý vplyv. Ja som z Petržalky, ja sa bez nadávok nedohovorím ani v samoobsluhe, ale pán manžel sa považuje za distingvovaného intelektuála. No neviem neviem. Asi ešte nepočul, že kurva se neříká. Mne sa naopak páči ten kontrast mojej inteligencie, ktorú viem dokladovať diplomom z VŠ verzus dobre mierené a správne aplikované vulgarizmy. Dokonalá nekonvenčnosť.
Každopádne teraz mám niečo pokazené v pohybovom aparáte. Neviem hýbať hlavou, totálna bolesť. Nedá sa mi sedieť ani ležať iba chodiť. Tak chodím a hekám. Už piaty deň a stále som to nerozchodila. Som omotaná šálom ako snehuliak v sezóne na dvore materskej škôlky. Inak strašná smola, že zrovna ma sekne v krku, keď som chcela upratovať. Nuž, nedá sa.
Pán manžel pracuje v pracovni, tak si ideme s Rafim svoje. Ako dosť oštara, keď neviem hýbať hlavou a vkuse zháňam decko, ktoré mi stoji pri nohách. Kto ho má ako vidieť? Hovorím mu, ohlás sa keď ťa volám. „Ty nevieš ako sa voláš?“ pýtam sa ho, keď sa o neho piaty krát potknem. Zamyslí sa a odpovedá „auto bí tatua.“ Včera tvrdil, že je ujo. Nevládzem. Do kedy ešte bude toto ľudské mláďa hovoriť po bábätkovsky? Ja s ním potrebujem riešiť vážne témy. Potrebujem ho vyučovať a pracovať s ním aby v konečnom dôsledku z neho bolo niečo také ako Ondrěj Brzobohatý, len viac crazy po maminke a viac do techniky po tatíkovi. Zatiaľ preberáme iba farby a to som už na pokraji svojich síl. Hustím do neho červená, modrá, žltá a keď ho skúšam dovlečie vždy inú farbu. Ach jaj. Má šťastie, že je nechutne chutný ten chlapec.
Predvčerom ma pán manžel pobavil. Hovorí mi „inak nosíš aj doma dúfam podprsenku, lebo som čítal, že je to škodlivé ak nenosíš“ „isteee“ odpovedám a sústredím sa na Netflix a Orange Is The New Black. Cítim jeho skúmavý pohľad. To ma teda dožere. Dám pauzu a vidím, že opäť je tu potreba na moje pútavé okienko, kde musím vysvetľovať kokotizmus druhých ľudí. Ako je to frustrujúce keď viem, že tam vonku je korona a ešte k tomu tam vonku je aj solídna partia kokotov. Hovorím „a to ty vieš pán manžel, prečo také články vypisujú vadné kusy tvojho druhu? Lebo oni nevedia hlavu skloniť a trápia ich prípadné ovisnuté cecky žien ale to, že majú ovisnuté vajčiská to nevidia. Takže milý môj, suma sumárum, buď si chlapi ušijú zo zvyšku zbytočnej kože na vajčiskách kúpaciu čiapku, ktorú následne využijú v aquaparkoch, alebo nech zalezú do diery a neprovokujú dobré a spravodlivé ženy ako som ja. Skúša oponovať. „O ceckoch sa ty so mnou nedohaduj, cez cecky som tu ja.“ Zase niečo mekoce. Nevydržím. Dvíham si tričko. Pýtam sa ho „čo vidíš?“ „Cecky.“ „Aké?“ pýtam sa „lajdáky či pevné exkluzívne dva kusy?“ „Pevné exkluzívne dva kusy“ odpovedá. „A ceckodržku vidíš?“ „Nie.“ „Tak to napíš tým primitívom na druhej strane, čo chcú ženy v karanténe šikanovať podprsenkami! Hanba!“ Hovädá.
Asi by nikoho neprekvapilo, že beriem lieky na tlak. Teda mňa to 10 rokov dozadu trochu zobralo, ale potom sme spolu s kardiologičkou prišli na to, čo je príčinou. Teda prišla som na to ja a doktorka len ticho na mňa pozerala s pootvorenými ústami a muchopučáckymi brílami na špičke nosu. Veď kto mlčí ten svedčí. Samosebou. Takže to mám vlastne potvrdené. Hovorím jej „pani doktorka, mňa vytáča príliš vysoká koncentrácia kokotov na meter štvorcový.“ A kedže ja sa viem tak od srdca nasrať, je jasné, že som pravý, hrdý kardiak. Mimochodom, už k tej doktorke nechodím, pretože som nadobudla dojem, že má problém s akceptáciou mojej individuality. C.
Takže práve preto, že užívam bobule na tlak, si nedávam takmer nikdy nič na bolesť. Všetko si odtrpím. Aj teraz. Vyznačujem si ružovou zvýrazňovačkou v príbalových letákoch nežiadúce účinky liekov. To podľa mňa robí veľa ľudí. Ehm. Dúfam. Jeden krát som bola ochotná porušiť vlastné presvedčenie, teda presnejšie som bola ochotná sa utlmovákmi aj predávkovať. Bolo to pri pôrode. Hneď ako som rozkopla dvere v pôrodnici, kričala som, nech mi natočia epidku. Urobím všetko, len nech to ide mimo mňa hovorila som sestričke 2 cm od tváre. Keď si spätne vybavím svoj obraz, musela to byť tragikomédia. Samé problémy a chaos som ako vždy a všade robila. Odmietala som si navliekať nejaké ich erárne háby a mala som vlastné šaty na túto príležitosť. Dopredu som komplet každého koho som stretla po ceste na pôrodnú sálu upozornila, že som maximálna hysterka, strašne sa bojím a panikárim. Nech nič dobré nečakajú. V skratke, nešlo to mimo mňa, šlo to priamo zo mňa a bez akéhokoľvek utišovača bolesti, takže čo dodať. Au kurva au.
Pán manžel sa ma nedávno pýtal, že či si pamätám tú bolesť, lebo, že čítal, že si to ženy časom nepamätajú a vytesnia. Povedala som mu tak ako je. Nie som žiadna matka roka, v prvom rade som žena a hlavne nebola som na lobotómii, takže si veľmi dobre pamätám ten nekončiaci sa pocit, keď som si myslela, že mi ujebe podvozok. A v dôsledku vyššie uvedených skutočností, mi vôbec, ale vôbec nie je blbé, od môjho krásneho syna očakávať Teslu model X v červenom prevedení. A ako bonus som zaviedla, že na narodeniny môjho syna oslavujem aj ja. A prijímam dary. Drahé. Ako snáď je to hlavne môj úspech, že som cez svoju internú mini 3D tlačiareň vyexpedovala živú bytosť! Pýtam sa ja, ktože je tá Wonder Woman? Ja si totiž libujem v lesklých čukotkách, čelenka mi svedčí a podala som heroický výkon.
Myslím si, že niekto na mňa posiela negatívnu energiu a preto ma bolí ten krk. Už 5 dní hútam kto by to mohol byť. Pán manžel si myslí, že je to niekto z mojich bývalých frajerov. Hneď mi napadol jeden môj EX prípad. Hovorme mu Petrík. Nooo z neho by to aj vystalo. Petrík, ktorému nepomohol ani značkový svetrík. Petrík. Príjemný ako polyp v prdeli. Možno sa mu povenujem obšírnejšie v ďalšom blogu. Nie preto, že by som ho chcela zosmiešňovať. Aj keď jeho panický strach z výťahov, močenia u druhých ľudí, tiež jeho prehnaný odpor k telesným tekutinám, jorkšírom a lístkovému cestu sú pomerne zaujímavou predlohou na celkom vtipný blog. No celé to má však omnoho vyšší zmysel. Pretože Petrík je single a to je najhoršia správa pre všetky slobodné devy. Verte mi, žiadna nechce stretnúť besného Petríka. Lebo stretla som už kadečo, ale toto bol kráľ, ako inak kokotov. Takže vivat karanténa.
Tak zatiaľ, pac a pusu. H.