#11
Odkedy si uvedomujem sama seba, prídu mi druhé osoby v porovnaní so mnou pomerne divné. Väčšine nedokážem porozumieť a s niektorými neviem ani nájsť spoločnú reč. Celé to dávam za vinu svojmu druhu, ktorý ma zo zrejmých dôvodov vypoklonkoval z mojej domovskej planéty a zo mňa sa stalo niečo ako bezsrstý (v súčasnosti krátkosrstý) Alf operujúci na planéte Zem. Fasa. Ešte mi aj pamäť vymazali tie kurvy mizerné, aby som sa cítila ako čuďas prvej kategórie. Snažím sa však zo všetkých síl infiltrovať medzi ľudskú populáciu. No ľudia ku ktorým som sa dostala, mi to rozhodne neuľahčujú. Moja família.
V prvom rade sa ma snažil vychovávať dosť excentrický, ješitný týpeček, ktorý ma nedokázal presvedčiť ani o texte pesničky, ktorú som mala spievať na deň matiek v materskej škôlke. Tak som ako jediná, hrdá škôlkarka s krátkymi vlasmi a zabiehajúcim okom zaspievala „na líčko jej VOŠTEK dám, z lásky, že ju rada mám.“ Namiesto na líčko jej boštek dám. Bola som na svoj vek pomerne nedôverčivá a tiež som vedela solídne vytrvalo zazerať. Úsmev bol pre mňa neznámy pojem. Nemala som sa veľmi prečo usmievať. Súrodenca ani kamošky som do svojich 10 rokov nemala, spolužiačky ma nemali nejako zvlášť radi a moja jediná babka, to bol zlatý klinec famílie. Keď som počula, ako sa iné deti tešia, že idú k babke na prázdniny, vôbec som tomu nerozumela. Ja som k babke nechodila, pretože ma nikdy nevolala a babka bola pre mňa len polocudzia surová pani, ktorá občas, keď mala cestu do Bratislavy, prišla aj k nám. No ale keď sa narodil môj brat, mama uprosila tú svoju, nech ma vezme k sebe na pár dní. Bolo leto, prázdniny a ja som chcela ako každý iný deň, len sedieť pod veľkým sekretárom a riadiť svoju fiktívnu vesmírnu loď smerom k svojej planéte. Pozerala som priveľa seriál Star Trek. Vtedy som si však musela zbaliť veci a ísť k tej starej žene, s ktorou som nemala žiaden vzťah. Ani hysterický záchvat revu mi nepomohol a mama ma nemilosrdne zverila do rúk onej pani. Najhoršie štyri dni v mojom detskom živote. Babka bola nemecká nátura, posadnutá poriadkom a hneď medzi dverami mi zakázala dotknúť takmer všetkého v byte. Nebola spokojná s mojím menom, nepozdávalo sa jej, že v 10tich rokoch aktívne nepomáham mame, že neviem v prať v rukách a že sa príliš často umývam. Z okna zazrela partičku miestnych deciek, drapla ma za ruku a dovliekla ma k nim. Direktívne im oznámila, že ja som jej vnučka a nech sa so mnou hrajú, že ona nás bude sledovať z okna. Hrali sme sa. Presne dve minúty im trvalo, kým ma zavreli do nejakej brány, kde som bola potom ďalšie dve hodiny vymknutá. Neviem z akého okna babka pozerala, ale viem určite, že ma nikto nehľadal. Počas ďalších dní mi moja zlatá hororová babička stihla povedať, že som tučná, vyzerám ako chlapec, že môj fotrík sa jej vonkoncom nepozdáva. Pri oslovovaní ma menom sa neustále mýlila. Vymenovala každého až nakoniec mňa. No a samozrejme, že bola klasická kresťanka. Jój to Ježiška ona ťahala z krížu za nožičku non stop. S panenkou Máriou sa silne stotožňovala. Babka bola nezbeda bez sebareflexie. Strašne sa snažila ma doviesť k viere. Keď o tom hovorila, tešila som sa, že ideme k nejakej ďalšej babke, čo sa volá Viera, a že bude možno aspoň trochu milá. Hovno z toho. Doviedla ma počas krásneho slnečného, letného dňa na temné, tmavé, vlhké a smradľavé miesto. Do kostola. Nevedela som, že tam sa nemôže hovoriť nahlas, že to tam všetko tak vážne berú, tak keď som nahlas povedala „fuj, tu je ale smrad“ babka skoro z kože vyskočila. Ťahala ma domov, nadávala mi a povedala, že zavolá mame, nech po mňa prídu. Konečne som mala dôvod na úsmev. Babke som povedala, že ju nemám rada a do kostola chodiť nebudem. Nikdy. Ja som dosť zásadový človek, takže si za tým stojím. S bábrle sme sa už nikdy emocionálne nestretli na jednej vlne. Tak to proste chodí. Nie je mi to ľúto. Každopádne niekde tam dávno, pradávno v tej mojej 10ročnej hlave, som stratila úctu k starším. Človek musí byť úcty hodný. Nie len pre vek, ale pre činy. Svojho syna naučím používať zdravý úsudok, za každých okolností.
Tak som si včera zobrala do rúk diár. Zistila som, že som bola naposledy vonku prvého marca. Tak to dopadne keď sa dozvie paranoidný hypochonder, že za oknom je vírus. Toto keby vedel Matovič, možno by aj chlpa pustil. Aj by som mu to napísala, ale bojím sa, že by sa zase rozplačkal alebo by mi napísal nejakú nekonečne trápnu báseň s kresťanským podtónom. Ako, nie dík, už som blval. Manipulátor Matovič a jeho katolibanskí lokaji opäť úradujú a snažia sa pod rúškom korony pretlačiť svoju ideológiu, porušujú ľudské práva a rozhodujú o materniciach žien. Normálne hrozí, že mi rozkopne dvere a zošívačkou mi zošije vagínu on alebo Krajčí. Na mňa sú krátki, ja totiž nie som ochotná nosiť už ani kabelku, nie to ešte vynosiť ďalšie dieťa. Nie som zástancom kresťanskej organizácie, kde ženy nemôžu mať žiadnu dôležitú funkciu a všetko riadia bigotní chlapi. Ale som zástancom slobody. Nech si každý verí čomu chce. Ja tiež verím, že raz sa po mňa môj druh vráti a zoberie ma na krikľavú planétu mne podobných ujebaných nekonvenčných bytostí.
Musím sa priznať, že pred dvoma dňami som skoro vybehla z domu bez rúška a bosá. Neznášam opakujúci sa zvuk, hluk, buchoty a trieskance. To ma vytáča do nepríčetnosti. A môj synáčik si vyberie najťažšie kovové autisko a jebe do tých parkiet o dušu. No ja som mala na mále. Pena z huby mi šla. Tak jak som ja vrešťala, nevreštia ani spoluobčania v Krompachoch keď nemajú 5 krát denne mäso! Normálne som si googlovala, že čo s tým, len zrejme som trocha nešťastne zadala otázku do vyhľadávača „ako nezabiť svoje decko.“ Išla som sa pýtať pána manžela, že či je to pohode a ten mi len povedal, že dúfa, že mám oholené nohy, lebo možno pre mňa prídu rovno kukláči. Kurva gauč. Tak som mala na mále. Pud sebazáchovy, ruka na kľučke a moja myseľ ma nútili vybehnúť a utiecť. Potom som to prehodnotila a predsa len som si šla radšej oholiť nohy. Tiež som sa trocha primaľovala, aj tyčinky a SodaStream som nachystala, že možno prídu. Kukláčikovci. Nedošli. Mohli mi pekne okoreniť ďalší blog. Už som si predstavovala ako sa ocitnem niekde, kde sú exponované persóny typu Monika Jankovská. V predstavách som ju šticovala za tú jej trápnu platinovú blond.
Z myšlienok ma vytrhol telefón. Pozerám na displej a volá przniteľ môjho života. Fotrík. Klasický scenár. Zase niečo postláčal na počítači a nevie si poradiť ani zavolať svojmu synovi ajtíkovi. Volá mne. To by bolo v pohode, keby aspoň vedel vysvetliť, že čo vlastne potrebuje. Teraz mi volal celý vydesený, že mu stále chodí ponuky na Pinterest a že on to nechce. Minule volal, že mu niekto posiela žiadosť o priateľstvo na Facebook a on Facebook ale nechce! Ako vysvetliť mu, že to je len ponuka a má to ignorovať je komplikovanejšie ako udržať decko od hračkárstva. Každopádne starý Vojto je absolútny digitálny analfabet. Internet banking nevie používať a keď mu čokoľvek diktujeme, že má spraviť, nevie to. Nehovorím, že by seniori, čo neovládajú prácu s technikou mali byť verejne lynčovaní, ale jeden-dva exemplárne prípady, by mohli dať ostatným podnet, aby sa viacej snažili. Fotrík, čo bol pomerne slušný cholerik a despota, je teraz stratený medzi tlačítkami F1 až F12. Komédia. Podľa mňa nebol dobrý otec a podľa neho som bola zase ja odporné decko. No aspoň, že je medzi nami symbióza. Na jeho obhajobu, som si vedomá toho, že by som zdeptala aj stádo volov.
Ako som bola drzé a spurné decko, tak som teraz drzá a spurná žena a mienim v tom pokračovať. Baví ma to. Ale keď bude môj syn po mne, tak to len dúfam, že sa lekárne topia v Lexaurinoch a že čo nevidieť zlegalizujú marihuanu, inak to nedám.
Z myšlienok ma vytrhol telefón. Pozerám na displej a volá przniteľ môjho života. Fotrík. Klasický scenár. Zase niečo postláčal na počítači a nevie si poradiť ani zavolať svojmu synovi ajtíkovi. Volá mne. To by bolo v pohode, keby aspoň vedel vysvetliť, že čo vlastne potrebuje. Teraz mi volal celý vydesený, že mu stále chodí ponuky na Pinterest a že on to nechce. Minule volal, že mu niekto posiela žiadosť o priateľstvo na Facebook a on Facebook ale nechce! Ako vysvetliť mu, že to je len ponuka a má to ignorovať je komplikovanejšie ako udržať decko od hračkárstva. Každopádne starý Vojto je absolútny digitálny analfabet. Internet banking nevie používať a keď mu čokoľvek diktujeme, že má spraviť, nevie to. Nehovorím, že by seniori, čo neovládajú prácu s technikou mali byť verejne lynčovaní, ale jeden-dva exemplárne prípady, by mohli dať ostatným podnet, aby sa viacej snažili. Fotrík, čo bol pomerne slušný cholerik a despota, je teraz stratený medzi tlačítkami F1 až F12. Komédia. Podľa mňa nebol dobrý otec a podľa neho som bola zase ja odporné decko. No aspoň, že je medzi nami symbióza. Na jeho obhajobu, som si vedomá toho, že by som zdeptala aj stádo volov.
Ako som bola drzé a spurné decko, tak som teraz drzá a spurná žena a mienim v tom pokračovať. Baví ma to. Ale keď bude môj syn po mne, tak to len dúfam, že sa lekárne topia v Lexaurinoch a že čo nevidieť zlegalizujú marihuanu, inak to nedám.
H.