Hlásim obrovský pokrok. Bola som na balkóne. Prvé minúty som bola očarená, samé vysokánske stromy a vtáčiky štebotali. Krása. Tak som si rozložila stolík, stoličku a počítač, že niečo pozitívne vyexpedujem na svetlo sveta. Po chvíľke mi prišiel ten rozkošný štebot vtáčikov nenormálne otravný. Podľa mňa to hraničilo s maniakálno-hysterickým amokom. Okej „je kurva jar Hanna, tak sa na to nalaď“, hovorím si. Skúsim vydržať. Do toho došiel kosec, ktorý začal faaakt precízne kosiť. Akože toto už beriem osobne. V mojej hlave sa nedalo sústrediť na nič, každú myšlienku mi z hlavy vyškriekali vtáci alebo ju rozsekal kosec. Vyhrabala som ďalekohľad a snažila som sa vypátrať, čo to je kurva za uškriekané operence. Veď to je proti prírode hentaký zvuk na sídlisku. Zízala som na stromy a aj som nejaké vtáky videla, ale keďže nie som ornitologička, viem len s určitosťou napísať, že sa nejednalo o holuby. Nechápem čo ma to vôbec napadlo. Veď ja sa do vtákov nevyznám. Teda nie do tých so zobákmi a perím. Napríklad sa maximálne stotožňujem s vnímaním havrana mojim koňom Edgarom Allanom Poe a to predpokladám, že v 1845 ich nebolo toľko čo teraz. Drzákov ohavných. No a Hitchcock a jeho horor vtáci hovorí snáď za všetko. Proste nie! Radšej drogu ako vtáka, alebo radšej loptu ako drogu? 

Niekedy sa divím aj vlastným nápadom. Ale to bude tým, že nevychádzam z karantény a tiež nevychádzam sama so sebou. Nabudúce čo vymyslím? Budem písať zaľúbené listy vyšinutej oranžovej mandarínke s blond prehadzovačkou, čiže Donaldovi Trumpovi? Hnus. Musím sa skonsolidovať v každom smere. Keď už som mala ten ďalekohľad v drápoch a čože by som sa nepodívala oproti na dom? Výstup z tejto akcie bol fakt hrôzostrašný. Normálne som načapala jeden kus v mužskom prevedí s ďalekohľadom nasmerovaným na náš dom! Hííí! Bežala som žalovať pánovi manželovi, že oproti úraduje zrejme určite honič Emil. Hneď som si nasadila slnečné okuliare a tak chodím odvtedy po byte, akože inkognito. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale keďže doma chodím väčšinou sporo odetá, chcem si zachovať aspoň aké také dekórum, tak sa nosím v okuliaroch ako Erža Judínyová svojho času po Poluse. Ale zistila som opäť, že pobyt vonku sa pomerne dosť preceňuje a tiež toľko kyslíku mi nerobí dobre. Už operujem z interiéru. Do odvolania.

Včera z pána manžela vypadlo tak medzi rečou, že hneď ako ma prvýkrát uvidel, vedel, že so mnou budú problémy. Ako pardón, to sa ma dotklo. Čo ja klamem, kradnem a podvádzam? Čo som ja Kočner? Nooo, aj keď mám celkom dosť odklamané, to je fakt, ale čo som mala robiť keď som vedela, že ľudia nie sú pripravení na pravdu? Napríklad môj fotrík ma tak vytuningoval v klamaní, že by som prešla aj detektorom lži. Situácia si to vyžadovala a ja som sa prispôsobila. Neviem čo ho motivovalo ku kladeniu tak sprostých otázok typu fajčíš? Ty si pila? Máš frajera? Akože ja? Rozhodne NIE! Cigarety, čo mi našiel, neboli moje, to je logické, frajera nemám, veď mám len 16 rokov! A iba som si chlipla vína, len som to chcela vyskúšať. To boli moje odpovede. Môj fotrík nebol tak naivný, kdežeby, alebo bol tak zaťažený úspešnejším pokusom vlastnej  reprodukcie v podobe môjho brata, že som to dala na samovýchovu. Každopádne, pre mňa dobré. Ale čo rezolútne odmietam je, že by som kradla. Teda, že by som kradla úspešne. Bolo to jeden jediný krát a tak ma to vynervovalo, že som nakoniec usúdila, že to za to nestálo. Mala som 15 rokov a prvýkrát som brigádovala cez leto v petržalskej Bille a tam som to uvidela. Magnetku s vešiačikom, na ktoré vešali informácie o akciách. No láska na prvý pohľad. Ja som tou magnetkou bola posadnutá. Sledovala som ju prvý týždeň len tak z diaľky a potom, keď nado mnou vyhralo moje horšie ja, naplánovala som dokonalú krádež. Magnetky. Mala som s ňou veľké plány, chcela som si pričapiť na železné zárubne dverí a vešať si na ňu náhrdelníky. Rozhodne som cítila, že by mi zlepšila kvalitu života. Celá spotená som nakoniec magnetku jedno poobedie vyniesla. V ponožke. Paranoidná som bola od kedy si pamätám. Po ceste domov som sa asi 10x obzrela, či náhodou nejde po mne policajné komando. Doma som s magnetkou urobila presne, čo som plánovala. No len spať mi to nedalo, jak mňa hrýzlo svedomie a to ja veľmi na svedomie nehrám. Tak na druhý deň som zase v ponožke prepašovala magnetku späť do Billy a bolo vybavené. Strašne trápna som bola kedysi, to ani nie je možné. Dnes by som bez mihnutia oka vyniesla v igelitke aj vedúceho zmeny a nikto by si nič nevšimol.

Celý život bojujem s pomerne divnou vecou. Nedokážem jesť u druhých ľudí. Dosť ťažko sa to vysvetľuje, bez toho aby si o mne ľudia nemysleli, že som megnutá. Keď len tak prídem niekam na návštevu, tak sa to dá oklamať, že si dám tyčinky alebo nejaký keksík, teda keď predo mnou otvoria nový sáčok, ale koláč alebo chlebíčky, to je nemysliteľné. Najhoršie ale aj tak boli tie šialené obedy u potencionálnych svokier. To už keď predo mňa postavili polievku a nebolo úniku, to som bola v totálnej riti. Hneď som nenápadne sledovala tých, čo ten pokrm pripravili a to mi každý a vždy prišiel maximálne podozrivý. Tam mi vždy vyskočilo milión premenných. Napríklad umývajú sa dostatočne tí ľudia, umývajú dostatočne ten riad? Môžu, no nemusia. Ale najhoršia, bola aj tak predstava ústnych dutín predchodcov použitia toho hnusného kovu nazývaným príbor. To bola konečná. Proste to ja nedávam. Je to príliš nechutné celé. Možno by bolo riešením z časti jednorázový riad, ale drhnú sa ním veľryby tak hovno z toho. Ale aj celková príprava pokrmu je pre mňa desivá, až ma striasa. Vždy som sa z toho nejako vykrútila pomerne úspešne, ale viem, že si väčšinou mysleli, že som buď dobre živená anorektička alebo solídne oplácaná bulimička. Je mi to dosť jedno. Ja som tieto teátra robila aj doma. Mala som svoj príbor, ktorým som jedla len ja až do okamžiku, keď som raz prišla zo školy a moja naftalínom vyvoňačkúvaná babka sa kŕmila mojou lyžičkou. Fuj do piči. Už nič nebolo také ako predtým. 

No je to mega čudné, viem, ale nemôžem za to, mám to po fotrovi. A to sa po mojom fotrovi dala zdediť len jedna dobrá vec. Nohy. Nohy som po ňom čo? Nezdedila. Nohy mám po matke. Čiže mám dve mrkvy s tučnými volskými kolenami. Môžem mať aj 50 kíl, tie nohy sú sklamanie na medzinárodnej úrovni. Proste prídem na pláž hocikde na svete, vyzlečiem si šaty a všetky oči na mojich kolenách. Otrasné. Táto poctivo získaná nejediaca porucha je zrejme len dokreslenie takej tej mojej celkovej divnosti. Rada by som verila tomu, že som svojrázne excentrická nespútaná individualita, aj keď sama dobre viem, že je to stejne len ekvivalent k ujebanosti. Tak to proste je. Aj by som sa možno cítila lehce mešuge, keby stará dobrá Vierka z mojej obľúbenej show Mama ožeň ma, neposunula hranice nenormálnosti, kdesi ďaleko za mliečnu dráhu, za čo jej samozrejme, dekuji moc.