Tak a mám to za sebou. Päťdňový maratón. Stálo ma to kopu síl, nervov, odhodlania, hecovania sa, no a nakoniec sa mi to podarilo. Cítim sa maximálne vyšťavená, siahla som si na dno svojich síl, ale dala som to! Som na seba hrdá. Neviem či to niekto dokázal, v takej frekvencií ako ja. Dovolím si pochybovať. Rozhodne sa považujem za šampióna. Akože viete ešte o niekom inom, kto by za päť dní dokázal vzhliadnuť maratón seriálu Sex And The City? To znamená šesť sérií a dva celovečerné filmy? No ja teda nie.
Musím sa priznať, že som mala s tým seriálom veľké problémy. Niekedy sa mi stáva, že sa nestotožňujem s obsadením. No a pri Sex and The City, hlavná postava Carrie Bradshaw v podaní Sarah Jessicy Parker bol pre mňa neprekonateľný problém do úplného konca. Na jednej strane by som mala byť rada, že tak veľkú rolu dostala osoba s tak veľkým nosom, čo znamená, že dláždi cestičku nám frňákovkám, ale napriek tomu je pani Parkerová pre mňa vizuálne vadivá. Nie je to o nose, aj keď vo voľnom čase uprednostňujem v televízii malé nosíky. Pre ten veľký, mi stačí zájsť k zrkadlu. Rola Carrie je vadivá aj po mentálnej stránke, lebo je hlúpa a to je neprekonateľný kaz.
Seriál začína keď má Carrie 34 a v poslednom filme mala 42 a stále bola rovnako blbá. Nekonečná utópia. Tiež ma rozčuľoval ten klamlivý slogan na úvod, že „Carrie Bradshawová, ví hodne o sexu a nebojí se zeptat“, tak to prrr! Kto videl ten seriál od začiatku do konca, isto by súhlasil, že správny slogan mal byť: „Carrie Bradshawová ví hovno o sexu a musí se pořád ptát.“ To ešte aj ja viem viacej o sexe ako tá Carrie. Samozrejme teoreticky. Nebyť ujebanej, promiskuitnej a vtipnej Samanthy, ktorá teda tam jediná vedela čo to o sexe a poloboha pána Smitha, tak to snáď ani nedoklepem do konca.
V podstate som zistila, že ženy sú rovnako praštené tak ako v BA, tak aj v NY, pretože celý ten seriál len poodkryl fakt, že si to samé zbytočne komplikujú naháňaním „zlých chlapcov.“ To som nikdy nechápala, lebo ja osobne mám rada dobrých, oddaných, vtipných, pracovitých chlapov s potenciálom a charakterom. Gentlemanov. Nejakí ostrí chlapci sú podľa mňa pasé rovnako ako 90te roky. Ale aj tak to dávam za vinu ženám. Keby nebol dopyt, nebola by ponuka a keby sa všetky slobodné devy zrazu rozhodli, že chcú vedľa seba slušného, inteligentného a dobrého chalana, musel by sa prispôsobiť aj trh, čiže ponuka.
Fejkoví seladóni, hulvátski bobuláči a plážoví inžinieri by ronili slzy smútku. Egocentrickí grobiani a nekonečne široké portfólio rôznych odrôd a stupňov kokov, by bolo tak isto bez šance. A konečne by sa dostali k slovu, všetci tí hanbliví ajtíci, grafici a kadejakí slušní chalani. Som si istá, že tie páry, ktoré by vznikli, by mali väčšiu šancu na prežitie. Ľahko sa totiž tvorí budúcnosť vedľa niekoho, kto má hĺbku. Z mojej skúsenosti sú stejne plytčáci len pičáci, čo v jednom kuse remcajú a zbytočne odčerpávajú kyslík v blízkosti schopných žien. No a verte mi, nikto z nich nevyzeral ako pán Smith. Čiže absolútna strata času.
Nuž, ale realita je iná. V súčasnosti je príliš veľa single ladies a tie príliš často skresávajú svoje nároky. A keď sa dlho nikto normálny neobjaví, utekajú k svojim ex. Lebo ex bol síce kokot, veď preto je to ich ex, ale aspoň vedia o aký druh kokota sa jedná a čo zhruba môžu čakať. Ako takto, v dvadsiatke je to ešte celkom vtipné, no v tridsiatke sa jedná o kolosálny problém. Strata času. Nepoznám žiadny resuscitovaný a úspešný vzťah. Poznám také tie reinkarnované zombie vzťahy, kde je všetko toxické a v rozklade. Najradšej by som zatriasla tými babami, nech sa spamätajú, že im ide čas 2x rýchlejšie ako tým chlapom, že keď si priznajú definitívny koniec, chlapi sa oklepú a idú ďalej, ale ženy rozchod trávia dlhšie. Čas neplynie rovnako pre mužov a ženy. Je to fuck-up, ale je to tak.
Úplne chápem frustráciu z toho – „čo čau, to kokot“, sama som to vymyslela a sama som to žila. Ale raz som si uvedomila, že vlastne to je celé len na mne, čo som a čo nie som ochotná akceptovať. Že vlastne bez súhlasu mňa ako ženy sa nič neudeje. Že vlastne najhoršia alternatíva, čo sa môže single babe stať je, že proste bude single a nebude mať na krku muža a deti. Je to tak strašná predstava? Určite nie. Mne sa tá predstava nakoniec tak zapáčila, že ešte mňa museli chlapi prosiť, aby som s nimi randila. Mentálna sloboda je najviac, čo môže žena pre seba urobiť. A ukázalo sa, že je to tiež desne sexy.
A zrazu chcel každý utvárať nejaký spoločenský status s mojou osobou, chceli so mnou žiť, chceli sa ženiť a robili všetky tie veci, čoho sa chlapi za normálnych okolností údajne desia. Haluz. No a tak som bola ja ako chlap. Chvíľu. Ten nadhľad a ľahostajnosť ma úplne pohltila. V podstate som brala rande ako pracovný pohovor. Otázky typu „prečo si myslíš, že by si bol pre mňa dobrý partner“ alebo „ako si predstavuješ fungovanie so mnou“, to som normálne kládla bez mihnutia oka. Ešte som sa tvárila tak, že: no zabav ma láskavo, lebo sa začínam solídne nudiť. A oni normálne všetko odpovedali a brali to vážne. Zlatí. No, ale ja nie, lebo ja som to dávala na chlapa, takého toho štandardného čuráka. Moje motto bolo „uhni nevidím, neboli, ďalší prosím!“
No a viete, ako to chodí. Si tak žijete a máte vystavané za tie roky, okolo seba solídne hradby, cez ktoré nikoho nevidíte a cez ktoré sa k vám nikto nedostane. V pokoji si žijete svoj bezpečný a citovo nezainteresovaný život. A že vám je kurva sveta žiť! O tom žádná. No a potom dokape niekto, kto vám tehličku po tehličke pomaly rozloží tie vaše múry a vy ste zrazu presne tam, kde ste byť nechceli. V Zichyho paláci v sobotu na obed hovoríte to slovo na Á. A potom všetkom, keď nemáte žiadne pochybnosti, keď sa veci prirodzene dejú zistíte, že ste len zle dešifrovali svoju emóciu. Nebolo to tak, že by ste tam nechceli byť, len ste sa to báli chcieť a to je hodne veľký rozdiel. Život je krátky na nezmyselné naháňanie zlých chlapcov, alebo prevychovávanie nevychovaných chlapov. Život je časovo obmedzená jazda na kolotoči, ktorý môže kedykoľvek zastaviť. Tak to baby neposerte ako Carrie Bradshaw. Bolo by to totiž mrzké chybisko.
H.