Vždy keď sa blížia Vianoce si uvedomím, že ľudia klamú od nepamäti. Ako inak si mám vysvetliť používanie slov ako pokojné a nerušené v súvislosti s Vianocami? Blázni. Pokoj a Vianoce použité v jednej vete, by som označila ako trestný čin. A čo sa nerušenia počas Vianoc týka, tak zrejme robím niečo zle, lebo som nonstop vyrušovaná.

Tento rok som to mala však totálne premyslené. Darčeky som pokupovala už v októbri a 24tého som sa chcela natlačiť k mame spolu s pánom manželom a trojročným synom, ktorý disponuje prejavmi puberťáka.

Bola som nadšená, pretože takto zorganizované a do bodky naplánované Vianoce som snáď ešte nemala. Všetci mali byť spokojní a hlavne ja, lebo by som sa tak vyhla všetkej práci okolo vianočnej večere a aby toho nebolo málo, chcela som nechať spať dieťa u babky a ja s pánom manželom sme mali ísť do starého mesta nasať Vianočnú atmosféru. Niečo mi našepkávalo, že to nebude len tak ľahké.

19.12.2022

Zobúdzam sa ráno s bolesťou hlavy, hrdla, soplom a upchatým nosom. Šípim problém. Paranoidné myšlienky sa mi v hlave rozbehnú a nedajú sa zastaviť. Už vidím ako iní čakajú na Ježiška a ja na sanitku. Presne preciťujem ako pospolitý ľud dúfa v pekné darčeky a ja dúfam len v to, že na mňa vyjde kyslík. Neuveriteľné! 15 minút po zobudení som v hysterickom stave. Snažím sa ukľudniť, ale nič nepomáha. Som zdrvená. Nikoho poctivejšieho, kto by dva roky schovával svojich 65 rúžov od výmyslu sveta za respirátor okrem seba nepoznám!

Objednávam sa na PCR test, na ktorý idem za pár hodín. Oznamujem zbytku rodiny, nech si na mňa nezvykajú. Smejú sa, pochopenie nula bodov, že ja sa vôbec divím.

Idem na test. Je to jasné, že budem pozitívna a potom budem až do vlastného skonu šibrinkovať tým testom mojej neveriacej rodine pred ksichtom. Čakám na výsledok. Hodiny. Zdá sa mi, že nemám chuť. Testujem to na vianočných koláčoch, čo mi dala mama. Dóza je prázdna. Oznamujem rodine, že nemám asi chuť. Trasú sa od smiechu. Hovädá.

Na výsledok testu sa teším ešte viac. Ja vám dám. Ťažká noc, výsledok nemám a je mi na hovno.

20.12.2022

6:10 zobudí ma SMS. Výsledok testu. Nepozriem sa, lebo sa bojím. Schovávam sa pod paplón. Za 30 minút sa pozriem, lebo si spomeniem na svoju pochybovačnú rodinu. Som negatívna. To je šok. Ostávam negatívne naladená.

Pán manžel začína tvrdiť, že mu nie je dobre. Klasika. Súťaží. Mňa bolí, jeho musí viac. Smejem sa. Tvrdí, že má koronu. Posielam ho na test a smejem sa ešte viac. Kričím za ním zachrípnutým hlasom „pôrod na teba!“. Nezájem, doma je len jedna chorá DIVA a to som ja. Nedám si to zobrať.

Večer má dieťa teplotu, plný nos a kašle. Teror. Nespíme, meriame mu teplotu, odsávame sople vysavačom a trpíme s ním. Už nie som DIVA, už som matka.

21.12.2022

Celý deň sa nesie v duchu chorého dieťaťa. Očičká má povedlé. Bojuje zo soplom a všetkými hnusmi, čo vytekajú z chorého dieťaťa. Nechce lieky. Vymýšľame rafinované triky ako do neho dostať sirup na kašeľ a teplotu. Ďalšia strašná noc, nespíme, len mechanicky meriame teplotu, odsávame, vetráme dokolečka dokola.

22.12.2012

Sme ako zombie. Vačky pod očami mi môžu závidieť aj maskérky strýka Festera z The Addams Family.

Ideme s dieťaťom k doktorke. Robíme mu predtým doma AG test, psycho. Z nedostatku spánku a vlastnej choroby mám spomalené reakcie a zle počujem. Vidím na doktorke svojho syna, že pochybuje o mojej spôsobilosti a mentálnom zdraví. Ubezpečujem ju, že som mimo, ale stále v medziach akceptovaného limitu a som si istá, že na Slovensku sa bez povšimnutia motajú davy ľudí, ktorí sú o dosť viac mimo ako ja počas choroby. Súhlasí. Dáva mi inštrukcie, počujem väčšinu, zbytok mi uniká. Nechcem sa pýtať tretí krát, bude nutná improvizácia. To dám, aj tak improvizujem celý život vo všetkom.

23.12.2021

Dieťa je ešte choré, ale jeho správanie absolútne nekorešponduje s jeho zdravím. Pozerám Kevin sám doma. Precitám. Periférne sledujem svojho Kevina, len ten môj NIE JE DOMA SÁM!!! Nemám síl. Zatváram oči a odchádzam. Spím do rána bieleho.

24.12.2021

Je to tu. Výzva. S upchatým nosom správne dochutiť majonezák. Nejako som to dala. Dieťa neustále kašle a huhle niečo o Santa Clausovi. Upozorňujem ho, že keď to bude stále dokola omielať, nepríde. Myká plecom a s nádejou v detských očkách sa ma pýta, či bude horieť a či príde teda aspoň Hasič Karol. Ach.

Vymýšľam alternatívny plán, že budeme mať detské Vianoce o 14:30 zo všetkým a s darčekmi len pre dieťa a potom, keď pôjde spať, bude druhé kolo pre dospelákov. Všetci súhlasia. Som spokojná, posledné úpravy a snáď už sa bude dieťa hrať s novými hračkami.

Možno niekde inde, v skupine nejakých iných ľudí by to takto bolo. Až na to, že moje DNA v detskom tele si rozbalilo darčeky, dva do piatich minút od rozbalenia pokazilo a začal zase otravovať s ohňom a hasičom Karolom.

Predýchavam situáciu cez jednu pískajúcu nosnú dierku. Hovorím si, že kľud, najhoršie mám už za sebou, nebudem sa vzrušovať.

Idem na záchod. Sedím a v myšlienkach sa ponáram do svojho sveta. No a potom mi pohľad padne na polovičku poslednej ruličky hajzláku. Okej, máme problém. Je 24 a viem, že ešte 25 a 26 sa do obchodu nedostanem. Z toho pocitu a z majonézového šalátu, by sa nejeden posral a ja nie som výnimka.

Moja intuícia mi zase neklamala, keď mi našepkávala, že až zazvoní Ježíšek, niečo sa posere.

Takže cingi lingi bom priatelia.

Toľko k téme.

H.