Týždeň prvý
Nedeľa. Týždeň v izolácií za nami. Zostava – ja, pán manžel, Rafi (syn, 2roky) a Ervin (zajíček). Je ráno. Som hore len ja a zajac. Slnko svieti, paráda. Uvarím si kavej a zapnem počítač. Internetové shopy traste sa. Po pol hodine mám v košíku hábov a hábov. Spokojná si srknem z kavej a zrazu ma to napadne. Kokotská Korona! Zabudla som na chvíľu. Nákup nepotvrdím. Veď čo ja viem čo bude? Či vôbec niečo bude. Cez okno vidím na balkóne neotvorenú krabicu z vecami z minulého týždňa. Bojím sa k nej priblížiť. Smiešne navonok, desivé vnútorne.
Ervin trieska vo svojej ubikácii jak blázon. Okriaknem ho a vynadám mu. Potom mi ho príde ľúto. Otváram mu a púšťam ho pobehať. Pozerám do počítača a počujem ako Ervin ohlodáva komodu, na ktorú je vysadený. Nedvihnem ani zrak. Daj si kámo, pomyslím si, veď čo ja viem čo bude. „Mamiiii“ počujem z druhej izby. Naserem sa. Čo si ten Pelle myslí, čo si myslí ta sprostá korona a tí blbí ľudia čo sa vonku mocú jak bezprízorní? Ja si kurva nemôžem dovoliť umreť! Idem za synom. Zíza na mňa z postieľky a kričí mami mami babi babi dedo dedo. Príde mi úzko. Žiadna babi ani dedo nebude. Neviem ako dlho. Neviem nič. Pred očami vidím katastrofické scenáre. Musím si sadnúť, nemôžem dýchať. Rafi ma ťahá za odev „mama papi papi papi.“ Dám mu najesť a som rada. Na chvíľu nemyslím na tú zasranú suku. Na koronu. „Vymazávam všetky diely Batmana z disku“ kričím na pána manžela do druhej izby. „Prečo?“ kríčí nechápavo pán manžel späť. „Jako vážne ma chceš dráždiť netopierom?“ Smeje sa. Ja nie.
Odvážila som sa ísť na balkón. Zazrela som tri lienky. Také tie nechuťáčky s veľa bodkami. Prišli mi maximálne podozrivé. Radšej som zabednila a pustila klímu. Už tam nepôjdem. Myslím na Ivetu. Kamošku čo žije v Taliansku. Píšem jej. Píše späť. Katastrofické informácie. Je mi horšie. Čítam DenníkN článok za článkom. Mám informácie. Hlava mi to nebere. Pred dvoma mesiacmi som si žila svoj krásny bezstarostný život. Čo sa kurva stalo? Nechápem. Len bohužiaľ tuším čo ide byť. Karanténa je ten najmenší problém. Mám pocit, že si musím nejako zabaviť hlavu.
Snažím sa niečo vymyslieť, nejakú sólo akciu, lebo nepotrebujem ani karanténu a viem, že táto zostava je dosť nespoľahlivá. Rafi vydrží max 10 minút a to sa musí jednať o autá, inak si nepomôžem, Ervin je špekulant a pán manžel mudrlant. Musí to byť solóvá akcia. Obzerám sa okolo seba, čo by som mohla. Mimo upratovania a takých tých aktivít čo nenávidím aj bežne. Chce to niečo kreatívne. Načapala som sa ako prikyvujem na vlastné myšlienky. Wau, po týždni? Čo bude ďalej? Ako sú isté hranice, a ja som si nie istá, že mám záujem sama seba poznať až do morku kostí. Niektoré šuflíky nech radšej ostatnú zatvorené. Musím na niečo prísť. Píše mi pán manžel z vedľajšej izby: „som s tebou rád v izolácii“. Zlatík…no nekrič hop, pomyslím si. Som časom dosť vadivá.
Myseľ mi zablúdi za pánom z Kostolišťa. Prvým potvrdeným prípadom. Nepoznám ho, ale keď spomínali, že jeho stav je kritický, ťažko sa mi zaspávalo. Neviem ako ja dám celú túto situáciu, ale tak trochu tuším, že je takých Hán na Slovensku veľa. Mám strach o všetkých. „Mamiii“ počujem za sebou. Otočím sa. Stojí za mnou. Malý človek s veľkými očami a chorým srdiečkom. Áno, o teba sa bojím najviac, pomyslím si a zase mi je ťažko. Ideme ďalej.
H.
Nedeľa. Týždeň v izolácií za nami. Zostava – ja, pán manžel, Rafi (syn, 2roky) a Ervin (zajíček). Je ráno. Som hore len ja a zajac. Slnko svieti, paráda. Uvarím si kavej a zapnem počítač. Internetové shopy traste sa. Po pol hodine mám v košíku hábov a hábov. Spokojná si srknem z kavej a zrazu ma to napadne. Kokotská Korona! Zabudla som na chvíľu. Nákup nepotvrdím. Veď čo ja viem čo bude? Či vôbec niečo bude. Cez okno vidím na balkóne neotvorenú krabicu z vecami z minulého týždňa. Bojím sa k nej priblížiť. Smiešne navonok, desivé vnútorne.
Ervin trieska vo svojej ubikácii jak blázon. Okriaknem ho a vynadám mu. Potom mi ho príde ľúto. Otváram mu a púšťam ho pobehať. Pozerám do počítača a počujem ako Ervin ohlodáva komodu, na ktorú je vysadený. Nedvihnem ani zrak. Daj si kámo, pomyslím si, veď čo ja viem čo bude. „Mamiiii“ počujem z druhej izby. Naserem sa. Čo si ten Pelle myslí, čo si myslí ta sprostá korona a tí blbí ľudia čo sa vonku mocú jak bezprízorní? Ja si kurva nemôžem dovoliť umreť! Idem za synom. Zíza na mňa z postieľky a kričí mami mami babi babi dedo dedo. Príde mi úzko. Žiadna babi ani dedo nebude. Neviem ako dlho. Neviem nič. Pred očami vidím katastrofické scenáre. Musím si sadnúť, nemôžem dýchať. Rafi ma ťahá za odev „mama papi papi papi.“ Dám mu najesť a som rada. Na chvíľu nemyslím na tú zasranú suku. Na koronu. „Vymazávam všetky diely Batmana z disku“ kričím na pána manžela do druhej izby. „Prečo?“ kríčí nechápavo pán manžel späť. „Jako vážne ma chceš dráždiť netopierom?“ Smeje sa. Ja nie.
Odvážila som sa ísť na balkón. Zazrela som tri lienky. Také tie nechuťáčky s veľa bodkami. Prišli mi maximálne podozrivé. Radšej som zabednila a pustila klímu. Už tam nepôjdem. Myslím na Ivetu. Kamošku čo žije v Taliansku. Píšem jej. Píše späť. Katastrofické informácie. Je mi horšie. Čítam DenníkN článok za článkom. Mám informácie. Hlava mi to nebere. Pred dvoma mesiacmi som si žila svoj krásny bezstarostný život. Čo sa kurva stalo? Nechápem. Len bohužiaľ tuším čo ide byť. Karanténa je ten najmenší problém. Mám pocit, že si musím nejako zabaviť hlavu.
Snažím sa niečo vymyslieť, nejakú sólo akciu, lebo nepotrebujem ani karanténu a viem, že táto zostava je dosť nespoľahlivá. Rafi vydrží max 10 minút a to sa musí jednať o autá, inak si nepomôžem, Ervin je špekulant a pán manžel mudrlant. Musí to byť solóvá akcia. Obzerám sa okolo seba, čo by som mohla. Mimo upratovania a takých tých aktivít čo nenávidím aj bežne. Chce to niečo kreatívne. Načapala som sa ako prikyvujem na vlastné myšlienky. Wau, po týždni? Čo bude ďalej? Ako sú isté hranice, a ja som si nie istá, že mám záujem sama seba poznať až do morku kostí. Niektoré šuflíky nech radšej ostatnú zatvorené. Musím na niečo prísť. Píše mi pán manžel z vedľajšej izby: „som s tebou rád v izolácii“. Zlatík…no nekrič hop, pomyslím si. Som časom dosť vadivá.
Myseľ mi zablúdi za pánom z Kostolišťa. Prvým potvrdeným prípadom. Nepoznám ho, ale keď spomínali, že jeho stav je kritický, ťažko sa mi zaspávalo. Neviem ako ja dám celú túto situáciu, ale tak trochu tuším, že je takých Hán na Slovensku veľa. Mám strach o všetkých. „Mamiii“ počujem za sebou. Otočím sa. Stojí za mnou. Malý človek s veľkými očami a chorým srdiečkom. Áno, o teba sa bojím najviac, pomyslím si a zase mi je ťažko. Ideme ďalej.
H.