Týždeň druhý
Začal nový týždeň. Všetko sa zatiaľ podobá na ten predchádzajúci. Zostava doma je nemenná. Slnko bezpečne svieti za sklom. Krabica na balkóne je stále neotvorená.
Na okne je zvonku načapený chrobák. Hnus. Hmyz by mali zakázať. Zízam na neho 5 minút. Zistila som, že keď prižmúrim oči, vyzerá trocha ako vzdialená rodina netopiera z 3 kolena v mini prevedení. Dobre, možno nie až tak, ale rozhodne vyzerá tak, že by strpel muchlovačky s netopierom. Určite je tam veľká pravdepodobnosť, že je to nakazený hnusák hnusný. Na mojom okne! Necítim sa v bezpečí. Zatiahnem žalúzie.
Idem si sadnúť k počítaču. Po ceste sa načapám, ako si žmolím oko. Zastavím sa. Stojím s rukou na oku nehybne približne dve sekundy. V hlave nadávam sama sebe. Hanna, drbe ti? Na kerú riť sleduješ TA3 a všetky správy keď urobíš fatálnu chybu! NEDOTÝKAŤ SA ÚST A OČÍ! Kurva! Kurva! kurva! Panika. Oprávnene. Bežím do kúpeľne. Skočím tam ako Ninja a drhnem si ruky tak, že aj Monk by bol na mňa hrdý.
Idem si sadnúť k počítaču. Po ceste sa načapám, ako si žmolím oko. Zastavím sa. Stojím s rukou na oku nehybne približne dve sekundy. V hlave nadávam sama sebe. Hanna, drbe ti? Na kerú riť sleduješ TA3 a všetky správy keď urobíš fatálnu chybu! NEDOTÝKAŤ SA ÚST A OČÍ! Kurva! Kurva! kurva! Panika. Oprávnene. Bežím do kúpeľne. Skočím tam ako Ninja a drhnem si ruky tak, že aj Monk by bol na mňa hrdý.
Sú dve hodiny poobede. Rafi spí. Ervin spí. Pán manžel pracuje. Doma. V pracovni. Som sama v izbe. Pozerám TA3. Niektorých moderátorov už beriem ako kamošov. Teraz je tam zrovna moja favoritka Zuza Wenzlová. Je pekná. Taká súmerná, ako vosková. To sa mi páči. Vyzerá byť čistotná a zbytočne nekecá. Ako vidno na nej voľným okom, že má názor, ale nemá potrebu ním obťažovať druhých. Milujem takých ľudí, lebo som presne opačná. Určite by som si s touto Zuzou z TA3 rozumela. Ja potrebujem priestor na vyjadrenie a som si istá, že ona by mi ho poskytla. A možno by mi povedala, že som vo vysokých koncentráciách toxická. Hmmm. Nevadí. Aj tak ju mám rada.
Volám mame. Včera som jej dala úlohu, že mi má nadiktovať zoznam potravín, ktoré jej zabezpečím. Povie mi jednu múku, soľ a krupicu. Neverím vlastným ušiam. Nakričím na ňu. Snažím sa jej vysvetliť, že potrebujem, aby mi povedala, čo potrebujú tak, aby nemusela mesiac vytiahnuť päty z domu. Kážem jej predstaviť si, že je aj bude vonku vojna. A vlastne aj je tretia svetová, len v inej forme. Rozplače sa. Príde mi jej ľúto. Snažím sa ukľudniť svoju chorľavú, ustráchanú mamu, ktorá nerozumie tomu, čo sa deje a má strach. Začnem jemne bagatelizovať situáciu. Dôraz dávam na bezpečnosť, izoláciu a pokoj. Cítim sa na hovno, ale usmievam sa na ňu do video hovoru. Je jej na hovno. Neusmieva sa. Zložím.
Píšem pánovi manželovi do pracovne: „obed.“ Za 20 sekúnd pripláva do kuchyne s nádejou v očiach. Pozorne ho sledujem, ukazujúc prstom na tanier so špagetami a pestom. Zo včera. Vidím, ako vyhasína nádej. Smejem sa. On nie. Chápem. Tretí deň špagety, celkom sóda. Rozprávam mu story o chrobákovi. Smeje sa. Ja nie. Pán manžel povedal, že by som mala mať vlastný vlog na YouTube. V zrkadle periférne zachytím svoj odraz. Teraz sa smejem zase ja.
Zas ma napadne to hmyzák hnusný na balkóne. Idem k oknu. Odostriem pomaly žalúzie. Nie je tam. Hajzel. Mapujem terén na balkóne, samozrejme spoza okna. Vidím ho. Sedí na krabici About You, neotvorenej už týždeň. Nasral ma. Zúrim. Za normálnych okolností ho ubijem zošívačkou. Sama. Bez svedkov. Ale teraz čo? Otočím sa a pozerám na pána manžela. Spokojne konzumuje špagety. Tvári sa milo, usmieva sa na mňa. Dobre, nepošlem ho za tým predátorom na balkón. Rezignujem. Zasraná nenažraná korona práve zachránila odporného chrobáka. Svet je hore kokotom. Definitívne. Otvorenie krabice sa odkladá na neurčito.
Čítam Denník N – Minútu po minúte. Neverím vlastným očiam. Zase problémy, fatálne zlyhania. Pelle v TV krčí pliecka. Je mi na vracanie. „Mamiiiii“ počujem z postieľky. Zase ma ten malý chlapec zachránil. Ideme ďalej.
H.
H.