V sobotu som bola prvýkrát vonku. Sama. Ráno o 6:30. Na čenich som si dala dve rúška pre istotu a rukavice na paprče jak zákon káže. Keďže to bolo prvýkrát odkedy sú povinné rúška, čo som šla mimo bytu, vôbec som nevedela, čo mám od toho očakávať. Výťah som obišla oblúkom a z bezpečnostných dôvodov som šla po schodoch. Lenže to rúško mi liezlo do očí, že som si myslela, že sa solídne zdrbem ešte v baráku. Vlasy ma šteklili na tvári, rúško sa posúvalo, pohľad dole na schody bol takmer nemožný, tak som logicky bola nútená vkuse sa dotýkať tváre. Otras. Keď som si plánovala túto akciu, zabudla som na psíčkarov a preto som chybu vo svojich vzorcoch zistila ešte predtým, ako som opustila barák. Tri kusy na šupu som stretla. No ja som myslela, že ma vykotí. Na toto som nebola pripravená, bol to pre mňa solídny pretlak cudzích osôb a extrémna socializácia. Navyše nemám páru o koho išlo, lebo podľa vlasov susedov nepoznám. 

Nechápem inak, prečo ľudia nemajú doma radšej králiky. Von sa s nimi nemusí chodiť, sú rozkošné, čistotné, dávajú spätnú väzbu a dajú sa vycvičiť. Ten môj Ervínek Hurvínek je vycvičený na tú ujetú vevericu z doby ľadovej, čo vkuse zháňa svoj žaluď. Len Ervin naštastie nezháňa žalude, hoci má jeden malý a druhý veľký priamo pod nosom. Zháňa noviny, časopisy, knihy, letáky a keď nič z toho nenájde, ulakomí sa aj na legových panáčikov, ktorých mu vkuse vyťahujem z jeho ubikácie. Tí psíčkari majú zrejme záľubu zbierať exkrementy po svojich líblingoch. 

Dupala som teda ďalej k autu. Bála som sa, že už ani nenaštartujem a keď hej, tak nebudem vedieť šoférovať, ale v tomto smere dopadlo všetko dobre. Šla som zaniesť otravnému fotrovi do záhrady náradie, čo nám požičal, lebo ma s tým zežíral už dva týždne, ale ja som sa musela na to psychicky pripraviť. 

Zaparkovala som v kľude na mieste určenia a čo nevidím. Sused Dodo polieva spokojný kúsok od nášho plota. Dobre neriešim, stejne je to človek, ktorý vychádza s ľuďmi podľa hladiny etylu v krvi. Dnes očividne toho ešte veľa nevytrúbil, lebo zazeral jak posadnutý. Urobila som rýchly výpad, otvorila som si bránu, hodila som náradie do kôlne. Super. Úkol splněn. Už som sa zberala preč, keď som zachytila očný kontakt so susedinou čiernou mačkou. Tá bola tak čierna akoby mala čerstvo zafarbenú srsť od kaderníčky. Mačka na mňa gánila a ja som prišla najbližšie ako sa dalo. Nepohla sa, neuhla pohľadom. Dobrá je. Rešpekt. Úplne som sa stratila v tých jej temných žltých očiach. Žerem ju. „Buď tej lásky a dones mi knihu kúzel“ povedala som jej, lebo s hentakým poker fáčom neexistuje, že by nebola sekundant nejakej čarodejnice. 

Šla som späť k autu. Už už som nasadla, keď ma predbehol extrémne premotivovaný čokel suseda Doda. „Si neslušne energický“ hovorím čoklovi a ťahám ho za obojok von. Bol to dosť zdĺhavý proces. Nakoniec pochopil, že žiadne „šlápni na to fáro, ať mi veje háro“ zo mňa nevydoluje a neochotne si šiel po svojom. Chudák pes, aj mi ho bolo trochu ľúto, on je len náhradník za toho, čo mal ten sused pred ním, tá istá rasa, ale iný kus. Tento nový neborák je preto odsúdený na doživotné porovnávanie, aj keď ten predtým bol totálny pako čo kradol šutre a schovával si ich v pelechu, ale pán sused násoska Dodo ho maniakálne miloval. Neviem, či si myslel, v tých svojich divotvorných etyltoxických stavoch, že to nie sú šutre, ale zlaté tehličky. Fakt neviem. Vzhľadom na to, že som ho niekoľkokrát na vlastné oči videla chodiť po štyroch a štekať ako pes, je to dosť možné. Len dúfam, že ten nový pes je zaočkovaný proti besnote, lebo jeho majiteľ je fakt besný kokot.