To bol zase týždeň. Normálni ľudia si krásne žijú svoje normálne životy. Strašne im závidím. Na jednej strane viem, že si normálny život vzhľadom na svoju čiernu dušu nezaslúžim, ale na druhej strane mať nenormálny každý deň je hódne veľká sóda aj na mňa. Ale k veci. Tak som sa zobudila do jedného rána a dívam sa tak dívam do zrkadla v kúpeľni, kde na mňa čučí jedno prapodivne krvavé očisko. Idem za pánom manželom a pýtam sa ho, či vidí, že mám problém s okom. Tvrdil, že nič nevidí. Dobre. Nakoľko má za sebou laserovú operáciu očí, verím mu a vraciam sa späť do kúpeľne. Je tam. Krvavnica na druhej strane. Začínam šípiť, že sa nedá na pána manžela spoľahnúť. Minule som sa ho pýtala či mám celdupídu na riti a stehnách a tiež tvrdil, že nie, takže ďakujem pekne. Tu už nikto nič negarantuje.
Šla som teda k očnej doktorke, ktorá povedala, že mi praskla cieva. Okej. Hneď som vedela, že to bolo určite od nervov a môže za to Matovič a jeho bigotná banda, čo ma deň čo deň vytáča do nepríčetnosti. Ako fakt musím robiť niečo s tými nervami. Rozmýšľala som, že možno skúsim meditáciu alebo jógu, ale bojím sa, že keď zavriem oči, dokape sem bigotný nedomrdlík Krajčí aj so svojím surrealistickým kamoššom a obleje ma svätenou vodou. No absolútne šialenstvo.
Môj zjav sa pomaly, potuterne zhoršoval až do takej miery, že by som kľudne mohla vystupovať v klipe Marilyna Mansona bez akéhokoľvek zásahu maskérov. Bola som sklamaná. Nakoľko som prečítala celú ságu Twilight, očakávala som, že transformácia na upíra, bude v konečnom dôsledku presne podľa predlohy. Ja kurva dobre viem, ako má vyzerať sexy upírka a presne tak som ja vôbec, ale vážne, že vôbec nevyzerala. Skôr ako Drakulova podržtaška, napoly človek, napoly upír. Desivé.
Keď som s tým „angoráckym očkom“ šla do Dráčika kúpiť synovi hračky, predavačka sa celá odkrvila a snažila sa splynúť s plyšovými hračkami. Nakoniec musela priznať svoju existenciu, vystúpiť z plyšovej zóny a nablokovať mi tovar. Vytrvalo pri tom klopila zrak a ja som si neodpustila poznámku: „nebojte sa, dnes som sa už nakŕmila v inom obchode.“ Nesmiala sa. Ja naopak ako cirkusový kôň. Strašne suchí sú niektorí ľudia, keby som nemala problém s kukadlami, aj by som si s veľkou pravdepodobnosťou povedala „nech si vysere oko.“ Ale teraz sa to fakt nehodilo aj voči mne samej, lebo z hendikopavaných sa nemajú robiť posmešky ani sa nepatrí im venovať nejakú prehnanú pozornosť. Škoda, že tento fakt som ja sama pochopila až na druhom stupni základnej školy. Dovtedy som sa vybičovaná svojou zvedavosťou, každého krivého alebo pokazeného človiečika vypytovala: „a vám sa nechce chodiť, že sedíte na vozíku?“ „a vy jete len čokoládu, preto ste taká tučná?“ a podobne. Proste hnusné, drzé, zvedavé decko menom Hanna. A pán manžel detto. Akože keď mi hovoril, ako sa ako malý chlapec pýtal jednej starej babky „pani Poláková, a prečo vy máte taký obrovký nos?“, hneď som tam videla istú paralelu medzi nami. Ale pani Poláková bola múdra žena a odpovedala mu „chlapče, nesmej sa ľuďom z veľkého nosu, nevieš ešte aký narastie tebe.“ A mala pravdu. V prípade pána manžela absolútnu.
O tri dni od incidentu s okom bola situácia kritická. Lekárka ma vydesila, že sa jedná o akútny problém s cievami a tlakom a musím bezodkladne navštíviť kardiológa. Okej. Zľakla som sa totálne, do toho som si namerala tlak jak sviňa, tak sme šli za kardiológom, cudzím, lebo moja v ten deň neordinovala. Pán manžel išiel so mnou.
Doktor, extrémny geront ma zobral, až keď som sa zadúšala usedavým, ale zato nástojčivým plačom. Ja mám malého syna, ja nemôžem umrieť a môj muž nevie ani kde máme sítko! Čomu na tom ľudia nerozumejú? Áno zdravotný systém je v rozklade, ale aj kvôli neochote doktorov. Súčasný stav je – keď nemáš Koronavírus, si maximálne nezaujímavý človek a jediné čo ti odporučia je, ísť domov, zaliezť si pod deku a v tichosti zhebnúť. Nakoniec si dotyčný doktor podľa všetkého uvedomil, že je tam príliš veľa svedkov a vyšetril ma. Povedal, že len tak na rýchlo a bola som v ordinácií 105 minút, z čoho 90% len ťukal do počítača a dvakrát sme hľadali moju kartu poistenca, lebo on bol schopný stratiť niečo, bez toho, aby sa vôbec postavil zo stoličky. No tragikomédia. Starý dedko bol extrémne dôsledný a neviem či to bolo počiatočným štádiom demencie, alebo len nutnosťou utvrdzovať utvrdené, ale pýtal sa ma na všetko 3 až 4-krát. Keď sa dostal na otázku či pijem alebo užívam drogy. Odpovedala som dva krát „nie“ a on sa obrátil na tej svojej točivej stoličke s brílami na špičke nosu a hovorí „povedzte pravdu!“ a premeriaval si ma pohľadom, pričom neprirodzene dlho zotrval na vlasoch a kabelke. Dobre, mám farebné vlasy a je pravda, že som ampulku s močom ťahala z kabelky v tvare čierneho plyšového pantera od Karola Lagerfelda, čo bola mimochodom láska na prvý pohľad, lebo ja milujem ujebané veci, ale zase drogy??? To je moc, nie? Hovorím mu: „Pán doktor, verte mi, keby som si dala jedno či druhé, či oboje, myslím, že v túto chvíľu by som bola rozhodne na lepšom mieste ako u kardiológa, nemyslíte?“ Nič. Dobre. Boli časy, kedy som bola celkom vtipná, ale doktor ma utvrdil, že čo bolo, to bolo.
No a potom to prišlo. Doktor sa ma trikrát pýtal, že či mi nedal pán manžel facáka. Mne to prišla maximálna absurdita a vôbec mi to nenapadlo do tej chvíle, preto som sa zasmiala. Ale on sa zase otočil s tým svojím „povedzte pravdu!“ Ja mu hovorím, že ja sa smejem na tej predstave, lebo ja viem, že pán manžel v čakárni má namontované rúško a môže to vyzerať mätúco, ale pod ním nie je žralok, ale koala. Akože ktokoľvek, ale on fakt nie. Minule som na neho kričala nech zabije uchála, čo vyliezol z ovocia a on ho len spláchol ani toho nezabil. On nevie ani nadať niekomu, nie to ešte udrieť. Zato ja nemám problém nadať komukoľvek. Minule som na ihrisku zakričala na celé kolo „komu patrí toto maniakálne, sadistické dievčisko?!“ Ľudia sa nevedia chovať už od útleho veku. Absurdne nechutné.
Výsledok návštevy u kardiológa bol kupodivu celkom dobrý. Šetrením sa totiž zistilo, že ešte neumieram. Ale aj tak ma to inšpirovalo, aby som si spísala ako si predstavujem vlastný exitus. Lebo tá moja rodina mi je schopná pustiť nejakú vadivú nevkusnú hudobnú grcku a to by som sa musela prebrať a nadať im. Akože bez Piece Of My Life od Monkey Business nie som ochotná definitívne zhebnúť. Keďže odjakživa neverím úsudku druhých ľudí a rada mám veci pod kontrolou, nemienim nič nechať na náhodu. Zatiaľ mám napísaný neskromne dlhý zoznam ľudí, čo za žiadnych okolností nemôžu ísť na môj funus. Prítomný nesmie byť ani žiadny zástupca cirkvi, ja som ich duševnou slabosťou netrpela ani za života a neplánujem ani po exite. Bude rozprávať pán manžel, nemám rada zmeny a keďže mi vkuse kecá do života, môže aj do funusu. Tiež si neprajem after party po pohrebe, nech každý roní slzy smútku pred slávou môjho génia v pohodlí vlastného domova. Viete, jak hovoria niektorí, že neplačte za mnou? Tak ja hovorím zadúšajte sa hurónskym revom, kričte, plačte, nariekajte, lebo verte mi, máte za čím. Ďalej, týmto dávam písomný súhlas, že na Halloween sa môžu ľudia za mňa prezliekať. No a nakoniec, volím variantu upálenia. Červami sa nenechám zožrať ani náhodou. A urnu s mojim popolom bude mať pekne pán manžel na poličke v obývačke nad sedačkou, tak aby som bola otočená smerom k jedinej úprimnej, múdrej a vždy informovanej mojej drahej celoživotnej priateľke. Televízií, samosebou. Tiež si vyžiadam písomne, že mi budú púšťať HBO a Netflix. Denne. Takže tak.
Na záver si požičiam Spockov pozdrav, ktorým zdravím každú persónku dobrej vôle „žij dlouho a blaze.“
H.