Zase niekam nezapadám. Viem, je to šok. Šetrením sa zistilo, že som exot ešte aj vo virtuálnom svete. Trocha ma prekvapilo, že ľudkovia majú aj v neobmedzenom priestore jednotiek a núl tendencie, vytvárať o sebe nejaký konvenčný, spoločensky prijateľný obraz, jedným slovom ilúziu. Príde mi to strašne vyčerpávajúce. Nechápem, prečo nie sú viac real, prečo nepopisujú skutočné pocity, dojmy, obavy a zážitky. Či to len ja som ujebaná, viem sa nasrať, som ironická, uštipačná, sarkastická, drzá a vulgárna? Lebo ak áno, tak ponúkam najširšie emocionálne portfólio na blogoch. Ale tomu sa mi akosi nechce veriť.
Vyhradila som si jeden deň na monitorovanie terénu. Našla som si blogy o podobných témach ako píšem ja. Treba si zmapovať konkurenciu. Bola som zaskočená. Väčšinou super štylizácia, to ja sa nechytám, ani náhodou, ale obsah fádny. Našla som aj niečo zaujímavé, čo by som si prečítala ďalej, ale väčšinou som dosť trpela. A to až tak, že som cítila ako pri tom čítaní starnem. A rozhodne nebudem klamať, keď napíšem, že mi to bolo ľúto. Buď boli tie blogy strojené, nudné, príliš odborné, alebo až komicky tupé. Ako sorry, ale bedákať na néťu, že si nevie čajočka nájsť frajera, keď na prvom stretnutí prefúkne Johnnymu píšťalku, no čo mám na to asi tak povedať? Tej nie je pomoci.
Ja som taký písací freestyler, nikdy neviem o čom budem písať, pokým si nesadnem za počítač. Nemám zošit s nápadmi, osnovu, nič. Zero. Položím si pazúre na klávesnicu a ťukám jak posadnutá. Občas neviem nájsť nejaké písmeno alebo symbol na klávesnici. Vtedy kričím na pána manžela a on mi ich vždy nájde a ja pokračujem. Myslím, že to ide tak ľahko vďaka tomu, že som situácie čo sa mi diali, priveľmi riešila a prežívala. Zbytočne. Neodporúčam.
Pamätám si, že keď som bola mladšia, dokázala som si vyfabulovať v hlave katastrofické scenáre, ktoré som si aj emocionálne odžila. Vlastne to začalo niekedy v detstve. Raz som si tak jednu noc ako malá Hanna počítala v posteli, že koľko tak môže ešte žiť moja mama a počty mi vypľuli nevalné výsledky. Zľaknutá, som sa preto po špičkách vydala na misiu, z detskej izby do spálne, za spiacou mamou a so zrkadielkom v ruke. Zrkadielko som jej chcela prikladať pod nos, a podľa toho, či by sa rosilo alebo nie, by som vedela či dýcha. Nedomyslela som to, lebo bola mega tma a na zrkadielko by som stejne nevidela, ale mama chudera sa tak zľakla, keď som sa nad ňou nakláňala, že som nepochybovala o tom, že je nažive. Ako je už dnes jasné, počty mi nikdy nešli a štvorku z matiky som nemala preto, že na mne Semancová sedela. Ale dobrá správa je, že keď sa jedná o zľavy, to viem úplne presne vypočítať. A na čo akože iné by som potrebovala matiku?
No a potom som sa tak bežne z času na čas haluzila na takých veciach, že dnes sa na tom leda tak bavím. Napríklad raz, keď mal ku mne ísť prvý krát spať jeden frajer a tak som sa zhaluzila, že čo keď v noci prdím. A hneď som si celú situáciu predstavila, ako ja chrápem vo vlastných duchnách a on v cudzom prostredí má ľahký spánok. A pri predstave, že by som pustila holuba mi tlak vyskočil do nebies. Absolútna panika. Umrela by som od hanby. Tak som vymyslela absolútne debilný plán, ktorý mal presne opačný efekt. Espumisan. Požila som dve bobule, hodinu pred príchodom dotyčného. Dve malé, nevinne vyzerajúce, žlté, priehľadné bobuľky, z ktorých sa vykľul ten večer môj úhlavný nepriateľ. Akože takto. Ja som očakávala efekt, že prípadné plyny sa nejako vstrebú a vybavené. Prd z toho. Doslova. Efekt bol taký, že sa všetky plyny naakumulovali a nástojčivo sa tlačili na svetlo sveta. Neklamem, keď tvrdím, že ten večer bol „kurevsky napnutý“. Celý čas som sa bála, aby som pri rozprávaní nevyexpedovala nie, že holuba, ale orla skalného. To boli moje starosti prosím pekne. Inak mimo záznam, keby som vedela, čo za jebíka, u mňa vtedy oxidoval, oprdela by som ho hneď medzi dverami.
Sú dve veci, ktoré ma dokážu solídne rozladiť:
1. keď si zabudnem vytiahnuť zelený čaj v rámci odporúčaného času lúhovania
2. keď začnem pozerať nejaký film a hneď viem ako to skončí. Teraz pred pár dňami sme pozerali film Shazam! Hneď som povedala pánovi manželovi, že uvidíš skončí to tak a tak. Jasne, že som mala pravdu a miesto uznania a podčiarknutie môjho inteligenčného kvocientu som sa dočkala od pána manžela, upodozrievania, že som to určite už videla. Otrasné. Presne preto mám radšej seriály. Hlavne jeden. Pri ňom zaspávam každý večer už roky a všetky série som videla nespočetne veľakrát a mienim v tom pokračovať. Hlavné postavy beriem ako členov rodiny. Je to podľa mňa najlepší seriál všetkých čias. Big Bang Theory. Každý deň sa neviem rozhodnúť, či viac milujem Rajesha Koothrappaliho alebo Howarda Wolowitza. No je to dilema. Strašná, ale dá sa s tým žiť.
Králiček Ervin je chorý. Neje. Nepije. Je statický. Zobrala som ho k zverošovi, kde si ho nechali a dávali mu nejaké infúzie a lieky. Keď som šla po neho, videla som pred Bajvetom hafo ľudí. Pýtam sa uja, vy čakáte všetci zverošovi? Ujo totálny joker hovorí, že on nie, ale jeho čokel áno. Pozerá na mňa a hovorí „ale berú len zvieratá“ a pozeral na mňa. Dobrééé pomyslím si, konečne niekto, kto nie je štandardný zdochliak. Vzhľadom na moje vlasy farby cukrovej vaty a prevažne ružovými kusmi odevu na sebe, odpovedám „v to dúfam, keďže som plameniak.“ Tak sme sa zasmiali a už mi podávali prepravku s letargickým Ervinom.
Zajkov stav sa do rána nezlepšil, tak som ho rýchlo odviezla ráno späť k zverošovi. A ja som sa ponáhľala na kontrolné vyšetrenie ku kardiologičke. No to bol zážitok jak sviňa. Rýdzo Slovenské mizerére. Nemocnica okrížikovaná, ordinácia detto a za kompjútrom sedí emočne plochá postavička, ktorú by nikto nechcel ani len míňať na ulici, nie to ešte sa pred ňou vyzliekať do pól pása. Okej. Skláňa sa nado mnou bez slova a natáča mi EKG. Na jej krku visí krížeček, na mojom medvedík Tous. No každý vyznáva to svoje. Ja som verila, že sa dočkám vyšetrenia bez kokotských lekárskych manierov a bez poznámok o tom, ako otravujem ňu a minule som si dovolila otravovať docenta (to myslela toho geronta, čo som tam minule musela revať, aby ma z prázdnej čakárne vôbec vybavil). Dnes som zistila, že najhoršie čo si môže chorý človek dovoliť, ale fakt tá najväčšia nehoráznosť a neodpustiteľná vec je, prísť sa nechať vyšetriť k lekárovi. Prosím pekne, jedná sa o smrteľný hriech. Ale no choďte do piče! Ale navždy! Tak som sa vytočila, že sa krížiček na stene triasol a ja som hypnotizovala uja Ježiška na ňom a v duchu som mu hovorila: „vidíš, za takýchto nekonečných kokotov, ako tu prítomná pani doktorka, si sa rozhodol zomrieť! Nekonečne zbytočná akcia. Mohol si to tu radšej solídne roztočiť.“
Normálne si myslím, že si ešte aj tí doktori ohýbajú to ich „miluj blížneho svojho“ a zrejme si to interpretujú tak, že „naser blížneho svojho.“ 12 rokov som chodila kardiológovi, až do dnešného dňa. Dnes som bola vyškrtnutá pre nedostatok kapacity a už nie som kardiologický pacient. Akože stále mám jesť zrejme do smrti bobule na tlak ale nemám proste nikoho otravovať a hlavne nikam nechodiť. No takto, moja svokra by jej hneď povedala „zabi sa a uteč“ a mala by pravdu.
Lekári majú mať empatiu, majú mať milé slovo a pochopenie pre chorých, vystrašených ľudí. To je elementárna vec. Takže v konečnom dôsledku na Slovensku, má zviera lepšiu starostlivosť ako človek. Pretože môj Ervin, bol celý deň na infúziach, bol pozorovaný a zveroška mi 2x telefonovala ako sa králiček má. Zvažujem, že si zanesiem zdravotnú dokumentáciu k zverolekárom. Veď som predsa nejaký plameniak.
H.